Vzdelaný Nemec sa vydá na púť do Goetheho domu vo Frankfurte, taliansky básnik čerpá nové nadšenie z atmosféry Petrarcovho niekdajšieho domu vo Florencii. Kultúrnych ľudí tajomná a neprekonateľná túžba priťahuje na to miesto, ktoré obýval slávny človek, miesto kde bojoval s rodiacimi sa myšlienkami, kým ich dal na papier. Takáto túžba opantala aj mňa, keď som ako neznámy požiadal potomkov Imre Madácha, presnejšie jeho syna Aladára, aby som mohol nazrieť do domu veľkého básnika. Zaujímala ma súvislosť medzi dejinným svetonázorom Tragédie človeka a minulosťou básnikovej rodiny. Bol mi nepochopiteľný prístup tých, ktorí charakterizovali a posudzovali dielo Imre Madácha bez toho, aby nazreli do jeho domova.
Týmito riadkami začína svoj zápisník Mihály Latkóczy, profesor Maďarského kráľovského gymnázia v Lučenci, o svojich zážitkoch z púte do Dolnej Strehovej. V roku 1898 v Pamätnom albume Magyar Szemle bol uverejnený 13-stránkový popis, ktorý má dokumentárnu hodnotu a v ňom miesto, kde žil a tvoril Imre Madách, ožíva v takej forme, v akej existovalo za života básnika.
Profesor Latkóczy nebol prvým ani posledným návštevníkom v dolnostrehovskom kaštieli, ktorý s úctou a bázňou vyhľadal bydlisko Madáchových potomkov To vtedy ešte nebolo literárnym pamätným miestom. Verejnosti ho sprístupnili oveľa neskôr, práve pred 45 rokmi, bohužiaľ však ani zďaleka nie v pôvodnej forme.
Medzi príležitostnými hosťami syna Imre Madácha Aladára, po jeho smrti dcéry Flóry, prezývanej Lola (1893-1980) sa vyníma Lajos Horánszky (1871-1944), ktorý prišiel z Budapešti v júli 1932. Bol členom Kisfaludyho spolku. S podporou členov spolku, s podporou a pomocou významných osobností a politických činiteľov a zároveň obrovskou organizačnou prácou dosiahol, aby Imre Madách mal vhodný a trvalý pomník na mieste posledného odpočinku, s postavou Adama od Alojza Rigeleho.
Prvý pamätný výbor bol založený v roku 1877 (Nógrádi Lapok a Honti Hiradó 9., 23. júla 1893). Prvým výsledkom práce výboru boli dva Madáchove portréty, ktoré objednali u maliara Lajosa Kubányiho v Dolných Strhároch, ktorý v detstve navštívil Madáchovský kaštieľ. Jedna olejomaľba bola vyhotovená pre občiansku školu v Balašských Ďarmotách a druhá pre gymnázium v Lučenci, ktorú umiestnili v „rokovacej sále“ školy. (Losonc és Vidéke 20., 27. októbra 1889). Obraz Madách s mečom sa nakoniec dostal do kaštieľa v Dolnej Strehovej. Druhý výbor „Madáchovho pomníka“ bol zriadený v roku 1923 v Lučenci, v roku centenária pod vedením advokáta, Dr. Jánosa Gillera, ktorý v konečnej fáze vyhotovenia pomníka úzko spolupracoval s Lajosom Horánszkym (19. decembra 1936).
Pamiatku Imre Madácha uchovávajú odvtedy maľby, hrobka a socha. O pamätnom múzeu Madácha v tom období nebola reč, pretože kaštieľ slúžil ako súkromný byt. Peripetie budovy a neoceniteľného zariadenia sa začali koncom r. 1930, keď sa Flóra Madáchová (Dolná Strehová 1893 - Sao Paolo 1980) a jej druhý manžel Dr. Pál Lázár sa zadĺžili do takej miery, že „dlhy, úroky a náklady spolu, dvakrát prevýšili hodnotu majetku ... a nezostáva nič iné, ako dražba“, - písal advokát Dr. János Giller Lajosovi Horánszkemu v roku 1937.
Druhá svetová vojna a jej následky spečatili aj osud dolnostrehovského kaštieľa, hoci prirovnávajúc k iným tzv. „feudálnym“ maďarským pamiatkam, jeho história sa vyvíjala celkom priaznivo.
Budova s bohatou históriou sa po roku 1945, na základe princípu „všetko patrí pracujúcemu ľudu“ stala „verejným pokladom“. Z budovy si mohol každý všetko privlastniť. Rozobrali schodište a kované železné zábradlie odniesli do zberu. Okná rozbili, zničili pôvodné okenné rámy a dvere. Povytrhávali intarziami zdobené parkety. Z anglického parku obopínajúceho kaštieľ, vyrúbali stromy. Z niekoľkých zachránených miestností vytvorili školské učebne, kde sa vyučovalo dovtedy, pokým sa nedostavala nová školská budova v blízkosti kaštieľa, ktorá narušila historické ovzdušie.
- Izba, kde žil a tvoril svoje veľké dielo Imre Madách, je v súčasnosti skladisko haraburdia, ale časom tu zriadim múzeum. Chcel by som zaobstarať všetky doterajšie vydania Tragédie a fotografie Madácha a jeho rodiny, a taktiež novinové články o básnikovi a o jeho diele. Doteraz som získal tri vydania Tragédie človeka, niekoľko fotografií a novinových článkov. - ... povedal v roku 1955 Zoltán Bateľ, učiteľ školy fungujúcej v kaštieli, ktorý si bol vedomý toho, v akom prostredí vykonáva svoje povolanie, v rozhovore reportérovi Bélovi Balázsovi z časopisu Csemadoku A Hét. Nezáviselo to od neho, že jeho krásne plány sa neuskutočnili a nielen preto, že ho preložili z Dolnej Strehovej. Dokumenty a zariadenie, ktoré sa mu podarilo zachrániť, odovzdal vznikajúcemu Múzeu Madácha. Béla Balázs sa v článku zmieňuje aj o tom, že je naplánovaná aj rekonštrukcia kaštieľa a revitalizácia parku, vyhláseného za chránený v roku 1955, ale peniaze z rozpočtu na obnovu hrobky, ktorá bola poškodená počas druhej svetovej vojny, nezvýšili.
Prešlo niekoľko rokov, kým bola hrobka obnovená a vyhlásená za kultúrnu pamiatku, a v roku 1960, ako-tak usporiadaná, čo sa uskutočnilo na podnet literárneho krúžku Csemadoku v Lučenci. Niekoľko nadšencov, oddaných ľudí v Lučenci, ktorí sa zaoberali uchovávaním tradícií z 30. a 40. rokov, a pokračovali so zachovaním pamiatky Imre Madácha, sa v roku 1964 aj osobne zapojili do príprav a organizácie dávno očakávanej udalosti.
V denníku Új Szó v januári 1964 bol publikovaný kritický článok od Bélu Balázsa, pod názvom Nevybavená vec - Čo je s múzeom Madácha? „Jedná sa o uznanie pamiatky spisovateľa svetového formátu, hodného pýchy každého národa. Miesto rýchleho konania, mnohí ešte rozmýšľajú (päť minút pred dvanástou) nad tým, kto je ten spisovateľ, či vôbec vytvoril nejaké veľkolepé dielo ... pritom nikdy nebude vhodnejší okamih, ako teraz pri príležitosti stého výročia narodenia básnika, aby sme dôstojne zložili hold pamiatke Imre Madácha a zriadili múzeum". Vtedy sa už niečo pohlo, pretože na podnet lučeneckého literárneho krúžku sa školské a kultúrne oddelenie Okresného národného výboru v Lučenci sa začalo zaoberať s návrhom, aby v dolnostrehovskom kaštieli, kde boli družstevné sklady, sa zriadilo múzeum v troch miestnostiach, a mali ho slávnostne otvoriť koncom mája. Mlyny vtedajšej strany a vlády mleli pomaly. V roku 1964, na 100. výročie narodenia Imre Madácha predsa nastal zvrat, hlavne preto, že UNESCO a Svetová mierová rada (čo v socialistickom tábore znamenalo veľmi veľa) navrhla celosvetovú oslavu Madáchovho centenária, ako významného výročia ľudstva.
Slovenská národná rada považovala tiež za dôležité, aby vo svete uznávané výročie autora Tragédie človeka, narodeného v Dolnej Strehovej oslavovalo v rámci československej socialistickej kultúrnej politiky o to skôr, že bolo to súčasťou kultúrnych dohôd medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou.
Pamätné miesto, rokokovo-klasicistická stavba v Dolnej Strehovej, vyhlásená za umeleckú pamiatku, ešte stále bola v dezolátnom stave.
V tejto situácii sa objavil a vytvoril trvalú hodnotu Géza Balassa (Veľká Paka 1914 - Bratislava 1994), ktorý svoju prácu zasvätil záchrane a vytvoreniu Madáchovho pamätného múzea a túto jeho záslužnú prácu pripomína pamätná tabuľa na chodbe kaštieľa, odhalená 10. júna 2009. Zanietený ochranca pamiatok sa toho už nedožil, a bohužiaľ nedožil sa ani uznania za života za činnosť, ktorá zahŕňa aj jeho najvýznamnejšie dielo, projekt strehovského kaštieľa. O okolnostiach vzniku a osudu projektu a o jeho osobných spomienkach publikoval jeho syn Zoltán Balassa, v roku 1965 ,v Zpravodaji krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici. V nasledujúcich riadkoch si pripomenieme udalosti na základe článku spred 45 rokov o okolnostiach vzniku Múzea Imre Madácha, predneseného na prvom sympóziu o Madáchovi v roku 1993, a publikovaného v 1. zv. seriálu Madáchovej knižnice, resp. na základe údajov z archívnych materiálov Okresného národného výboru v Lučenci a dobových novinových článkov.
" Na jar 1964, keď Okresný národný výbor v Lučenci zvolával poradu vo veci Madáchových osláv, panovali smutné udalosti. Ako to býva, odznelo veľa prázdnych rečí, čo by sa malo robiť, ale žiaden rukolapný návrh nepadol. Prítomní sa uzniesli, že pri hrobe básnika usporiadajú spomienkovú slávnosť a kultúrny program, a nič viac. V takom krátkom čase, o inom ani sa nedalo uvažovať. Vtedy Géza Balassa, v zastúpení Ústredia stredoslovenskej pamiatkovej ochrany navrhol usporiadanie výstavy. Na to odznelo hneď niekoľko výhovoriek, načo môj otec vyhlásil, že on zabezpečí finančné náklady na krytie opráv, čím by sa mohlo obnoviť aspoň niekoľko miestností. Záverom sa spýtal, na kedy má pripraviť scenár, aby sa mohlo začať s prípravnými prácami. Odpoveď nedala na seba dlho čakať. V prípade, že by bol hotový scenár, aj vtedy by bolo už neskoro, ale možno by sa dalo ešte niečo urobiť. Balassa bol pripravený aj na taký zvrat. Predpokladal, že na vypracovanie scenára nikto nemyslel, a v tom momente usúdil, že nadišla správna chvíľa na predloženie osnovy. Nech sa páči, môžeme o nej rokovať a hneď aj odsúhlasiť osnovu. Nastalo veľké prekvapenie a vzápätí sa rozjasnilo niekoľko tvárí. Porada ožila. Balassa vzal na seba zabezpečenie financií a riadenie prác, s podmienkou, že krajské orgány zabezpečia odborných pracovníkov a remeselníkov. Účastníci tento návrh odsúhlasili."
Príslušná štátna správa, Školský a kultúrny výbor Okresného národného výboru v Lučenci 4. mája 1964 prerokovával a prijal nasledovný návrh:
1. Predseda Okresného národného výboru napíše žiadosť na Plánovaciu komisiu stredoslovenského Krajského národného výboru o pridelenie finančnej dotácie na obnovu objektu v Dolnej Strehovej, kde by sa mala zriadiť pamätná izba. Termín : 15. 5. 1964.
2. Školský a kultúrny výbor Okresného národného výboru bude pravidelne vyhodnocovať práce, súvisiace so zriadením Pamätnej izby Madácha. Úloha trvalá.
3. Predseda odboru výstavby má za úlohu zabezpečiť realizáciu stavebných prác. Termín:
31. 5. 1964.
Návrh obsahoval aj hodnotenie významu Imre Madácha a zdôrazňuje, že výročie jeho smrti bolo zaradené do kultúrnych podujatí Svetovej mierovej organizácie, a oslavy sú predmetom obojstrannej dohody medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou. Dokument obsahuje aj zoznam ďalších zainteresovaných organizácií:
Školský a kultúrny výbor Slovenskej národnej rady,
Školský a kultúrny výbor stredoslovenského Krajského národného výboru,
Školský a kultúrny výbor Okresného národného výboru, Miestny národný výbor v Dolnej Strehovej pod vedením straníckych organizácií, Spolok slovenských spisovateľov, Csemadok a Výbor slovenského Zväzu ochrancov mieru.
Priebeh navrhovaných osláv je nasledovný:
Oslavy začínajú slávnostným večerom v Lučenci 3. októbra 1964, 4. októbra pokračujú otvorením pamätnej izby v Dolnej Strehovej, kde sa počíta aj s návštevou generálneho konzula Maďarskej ľudovej republiky a s inými vysokopostavenými návštevníkmi.
V materiáli sa konštatuje, že navrhovaná budova v Dolnej Strehovej je v dezolátnom stave a na jeho opravu, podľa odhadu banskobystrického Ústredia pre ochranu pamiatok a prírody je potrebná čiastka, vo výške 239.106 Kčs. Na zariadenie pamätnej izby Krajský národný výbor prisľúbil 50.000 Kčs.
Vzhľadom na to, že Školský výbor Okresného národného výboru nedisponuje s touto čiastkou a nemôže zahájiť opravné práce, žiadame od Plánovacej komisie Krajského národného výboru, aby uhradil túto čiastku. Podotýkame, že na vykonanie opravných prác je málo času a práce navyše zaťažia pracovný harmonogram stavebných firiem. Celá táto akcia je dôležitá aj z hľadiska turistického ruchu, pretože Pamätná izba Madácha musí byť súčasťou aj maďarskej turistickej trasy. Školský a kultúrny výbor Okresného národného výboru tento návrh schválil 29. apríla 1964 a zároveň poveril súdružku M. Ličkovú vedením prípravného výboru. Tento výbor spolupracoval so 6. oddelením štátnej propagandy Slovenskej národnej rady, s Ústredným výborom Csemadoku a s Odborom školstva a kultúry Krajského národného výboru.
Súdružka Ličková nebola naklonená Maďarom aj napriek tomu musela prijať stranícku úlohu ale nevyvíjala skoro žiadne úsilie .
Našťastie tam bolo niekoľko nadšencov, ktorým táto úloha sa stala srdcovou záležitosťou:
členovia lučeneckého literárneho krúžku, okresný tajomník Csemadoku Béla Koncz a ďalší agilný nadšenec, okresný školský inšpektor László Szakó - neskôr vyučoval maďarčinu na gymnáziu vo Fiľakove.
Rekonštrukcia budovy bola zahájená v lete r. 1964. Murári obnovili steny, tesári opravili strešné konštrukcie. Okná a dvere boli vymenené, intarzia parkiet bola uvedená do pôvodného stavu. Klampiar Milan Horváth majstrovsky obnovil strešné plechové ozdoby. Na južnej strane bolo obnovené slávnostné schodište, ako aj kované železné zábradlie. Rekonštrukčné práce vykonávali pracovníci lučeneckého Krajského stavebného podniku - oddelenie v Modrom Kameni, pod vedením Pála Bergmanna. Maďarskí robotníci pracovali s veľkým nadšením, na vysokej odbornej úrovni a s láskou, takže behom poldruha mesiaca kaštieľ bol, až na malé výnimky, obnovený.
Počas prác sa našlo kamenné torzo, zabudované do steny kaštieľa.
Kameň hlásal pôvodne na priečelí zbúraného kaštieľa, že kaštieľ bol vlastníctvom Madáchovej rodiny už v roku 1430, a bol poškodený počas tureckých vojen. Neskôr ho obnovil v roku 1779 Sándor Madách, starý otec Imre Madácha.
Keďže pôvodné kachle sa nezachovali, Balassa získal dvojo kachlí z Ostrej Lúky, ktoré boli nainštalované v Dolnej Strehovej.
Rekonštrukčné práce na kaštieli zo začiatku riadil Géza Balassa, neskôr Tibor Ferenczy, učiteľ Strednej stavebnej školy v Lučenci a nakoniec práce boli dokončené pod vedením Zsigmonda Hubacseka (1906-1972), ktorý bol v Lučenci umeleckým remeselníkom.
Géza Balassa dbal aj o to, aby sa uskutočnila okolo kaštieľa aj čiastočná revitalizácia parku. Žiaci doolnostrehovskej školy pod vedením Jánosa Pupalu vysadili 1550 rastlín, kríkov a 150 stromov. Park ohradili a chodník vedúci od kaštieľa po Madáchovu hrobku obnovili podľa Balassových návrhov a predstáv.
Zabezpečenie podkladov, materiálu a práce podľa Balassovho scenára bolo náročné a v mnohých prípadoch záviselo od osobných kontaktov. Výsledok prác mal za účel obnoviť nielen prostredie, ale aj zobraziť ducha básnika, a dobu v ktorej žil. Balassa sa preto obrátil na Józsefa Szabóa v Balašských Ďarmotách, ktorý bol významným výskumníkom a zberateľom údajov a predmetov súvisiacich s Madáchom, a na riaditeľa múzea v Balašských Ďarmotách Józsefa Zólyomiho, ktorí ochotne pomáhali pri realizácii návrhov. Pochvala patrí aj archivárovi L. Krizsánovi za zabezpečenie podkladov zo slovenských archívov a knižníc. Podľa Lászlóa Szakóa pomocnú ruku podali aj Róbert Miklós a Dénes Lengyel z Petőfiho literárneho múzea v Budapešti. Zo Széchényiho knižnice to bol pán Sebestyén, ktorý sa tiež podieľal na prácach. Okrem nich to bol Ateliér Sergeja Protopopova v Banskej Štiavnici, kde zhotovili fotokópie dokumentov, a Zsigmond Hubacsek z Budapešti, ktorý daroval fotografie z predstavení Tragédie v Budapešti a v Miškovci.
Schválenie konečnej podoby výstavy dokumentov dosiahol László Szakó pomocou
bratislavských literárnych vedcov Dr. Lajosa Turczela a Dr. Sándora Csandu.
Bustu Imre Madácha od sochára Ferenca Sidla (1882) doviezol László Szakó z Balašských Ďarmot. Podľa Balassu, bronzovú bustu získal Zsolt Harsányi od sestry Józsefa Zólyomiho, autora Madáchovho životopisu.
Ohľadne textu pamätnej tabule Balassa sa obrátil na spisovateľku, na pani Dr. Ibolyu Laczkó Kiss (1894-1980), ktorá odpovedala:
„Zo včerajšieho telefonického rozhovoru som pochopila, že ste sa obrátili na mňa kvôli pamätnej tabuli, z príležitosti storočnice Madácha... Podľa mojej skromnej mienky by bol vhodný nasledovný nápis:
Tu žil a napísal svoje nesmrteľné dielo "Tragédiu človeka" a tu aj zomrel
Imre Madách
21. jan. 1823 + 5. okt. 1864
" Riekol som: bojuj, človek, a ver."
Prípadne by mohli byť citáty : „Idea žije a oheň ktorý vzbĺkne,
svetlo vrhá na ďalšie storočia.“ , alebo
„Víchor keď prichádza rútiac sa
Myslím, že môj národ sa prebúdza,
Zúčtujúc a jeho hnevom
Stráca minulosť - budúcnosť sa prebúdza“.
Všetky citáty vyjadrujú duch Madácha, a posledný je aktuálny aj politicky...
chcela by som sa zúčastniť osláv v Dolnej Strehovej, a preto Vás prosím pán Profesor, zariaďte mi oficiálnu pozvánku, aby som mohla dostať dovolenku. Dohodli sme sa s Madáchovou pravnučkou, ktorá je moja priateľka, že sa zúčastníme osláv. Jej stará mama (Jolán Madách) bola dcérou básnika. Okrem toho, by som chcela povedať pár slov v mene Eržiky Fráterovej a položiť pár kvetov, prípadne trávu z jej hrobu v Oradei, na manželov hrob. V tejto veci som už písala do Oradey môjmu spolužiakovi, aby vyhľadal hrob " Lidércke" a nech mi pošle odtrhnuté kvety, alebo trávu z hrobu...
Liptovský Mikuláš, 12. sept.
Nikto nevedel zohnať mramor. „Môj otec“ - píše Zoltán Balassa – „uchovával vo zvolenskom hrade dve mramorové tabule, na ktorých boli mená vojakov padlých v Lučenci v prvej svetovej vojne. Z jednej tabule odpílili vhodný kus a mohla byť vyhotovená pamätná tabuľa, ale s iným textom, než navrhovala Dr. Ibolya Laczkó Kiss.
Tabuľa s nápisom mena v slovenčine, dátumu narodenia a úmrtia, bola umiestnená na stene kaštieľa 10. okt. 1995, o čo sa vo veľkej miere pričinil Csemadok a Polovecká/Palócka spoločnosť.
Vráťme sa k udalostiam v roku 1964. S usporiadaním výstavných materiálov poverili Zsigmunda Hubacseka. Vzhľadom na to, že nebol dostatočný časový priestor, pomáhali mu pracovníci z Domu osvety, menovite Ján Handlovsky a jeho spolupracovníci. Prácu riadil akad. maliar Karol Zábrady. Náklady na usporiadanie výstavy zabezpečil Géza Balassa, ktorý dostal od zamestnávateľa 60 000 Kčs“
Miestni obyvatelia, ktorí sa dopočuli o nastávajúcej udalosti, ponúkli niekoľko pamätných predmetov, ktoré potom organizátori odkúpili.
V priebehu prípravných prác Mátyás Dráfi, vtedajší reportér (dnes známy herec) v týždenníku Új Ifjúság napísal článok Pripravuje sa Múzeum Madácha, v ktorom na základe rozhovoru s vtedajším riaditeľom školy Michalom Mázorom oznamoval, že obnova kaštieľa bol riaditeľov nápad, ktorý v záujme veci vybavoval záležitosti, počnúc Miestnym národným výborom a končiac Slovenskou národnou radou. Na otázku reportéra, či bude obnova kaštieľa dokončená v termíne, odpovedal:
- Aj keby padal kamenný dážď - povedal s úsmevom na tvári Michal Mázor.
Dňa 22. augusta 1964 Béla Balázs v Új Szó uverejnil odkazujúc na svoj predchádzajúci článok pod názvom Vybavená vec - Čoskoro otvoria Múzeum Madácha, nadšený článok:
„V záujme Madáchovho kaštieľa a Madáchovho múzea zodpovední pracovníci spravili viacej, ako sme sa nádejali, a ako dúfali aj organizátori. Vec sa stala tak celoštátnou záležitosťou, ako aj srdcovou...
S nadšením môžeme konštatovať, že v záujme vytvorenia múzea sa prejavila obrovská a príkladná spolupatričnosť, morálna a finančná pomoc. To čo sa odohráva teraz v Dolnej Strehovej, je dôkazom uchovávania tradícií, priateľstva medzi národmi a upevnením maďarsko-slovenských kultúrnych vzťahov. Čiastočne je to aj pomníkom toho, čo všetko je možné dosiahnuť s trochou dobrej vôle, dobrým úmyslom a so súdržnosťou.
Autor článku zhrnul doterajšie udalosti, načrtol ďalšie plány do budúcnosti. Vyzdvihol zásluhy Slovenskej národnej rady, ktorá dala pokyn pre Miestny národný výbor, aby preplatil za vykonané práce v Dolnej Strehovej 300 000 Kčs. Veľmi uznanlivo sa zmienil o pomoci múzea v Balašských Ďarmotoch (!), členov literárneho spolku v Lučenci a o neúnavnej práci členov Csemadoku, učiteľov a ostatných, ktorí sa podieľali na tejto úslužnej práci.
Na schôdzi 19. septembra 1964 Školský a kultúrny výbor Krajského národného výboru prerokoval a prijal návrh Milana Králika o vykonaní prác a o priebehu októbrových osláv:
Rada Krajského národného výboru berie na vedomie správu o priebehu osláv, pri príležitosti 100. výročia narodenia Imricha Madácha a ukladá:
1. Odboru plánovania Krajského národného výboru, aby zabezpečil financie vo výške 50.000 Kčs na dokončenie obnovy kaštieľa v Dolnej Strehovej, 50.000 Kčs na vybudovanie cesty vedúcej ku kaštieľu. Termín: okamžite. Zodpovedný: súdruh Michál.
2. Určiť zloženie delegácie, podľa správy.
3. Odbor plánovania KNV, pripraviť a zaslať žiadosť na stredoslovenské KNV na finančnú čiastku na rok 1965, vo výške 150 000 Kčs, a zaslať žiadosť na prijatie pracovníka na zriadenie Slovensko - maďarského múzea revolučného hnutia a tradícií. Termín: 15. okt. 1965. Zodpovedný: vedúci oddelenia súdruh Michál.“
Zároveň súhlasí s návrhom na zriadenie Maďarsko-slovenského múzea revolučného hnutia a tradícií so slovenskou pôsobnosťou v Dolnej Strehovej.
V správe okrem iného uvádza súhrn udalostí, ktoré predchádzali pamätné oslavy a vyhodnocuje význam Imre Madácha. Nakoniec je uvedený program osláv.
"5. októbra uplynie 100 rokov od úmrtia Imricha Madácha v Dolnej Strehovej, ktorý tu žil, tvoril a napísal svoje najvýznamnejšie dielo Tragédiu človeka, ktoré mu prinieslo svetovú slávu. V tomto diele hľadá zmysel a poslanie človeka, so zreteľom na vážnosti a bolesti života. Medzi riadkami sa skrýva plnohodnotný život. Dielo bolo preložené do ruského-, nemeckého-, francúzskeho-, anglického-, talianskeho- a slovenského jazyka (P.O. Hviezdoslav). Uvádzali ho svetové javiská v Prahe, v Budapešti, vo Viedni, v Berlíne a v Londýne. Ako 26 ročný prežíval v Dolnej Strehovej tragédiu rokov 1848-1849, keď bol členom skupiny pokrokových a revolučných spisovateľov. Bol uväznený za pokrokové myšlienky a počas neprítomnosti mu skrachovalo manželstvo. V revolúcii prišiel o svojich bratov. Madách sa zmieril so svojim osudom a stáva sa z neho uzatvorený pesimista. Jeho názory nie sú výsmechom a opovrhnutím, ale vyjadrením túžby ľudí po dôstojnom živote.
Kaštieľ Madáchovej rodiny v Dolnej Strehovej, kde sa narodil, žil a zomrel Imre Madách, bol v posledných rokoch v dezolátnom stave.
Význam Madácha je skutočne veľký a oslavy storočnice jeho úmrtia v zmysle kultúrnych dohôd medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou, a dohodami Slovenského spolku spisovateľov a Csemadoku, sa stávajú významnou udalosťou nielen oslavami, ale aj so zriadením Pamätných izieb Madácha.
Na opravu Madáchovho kaštieľa Krajský národný výbor poskytol 200 000 Kčs. Rekonštrukčné práce zabezpečil Okresný národný výbor v Lučenci, v spolupráci s oddelením Okresného stavebného úradu v Modrom Kameni, oplotenie budovy zabezpečil Miestny národný výbor a obnovu parku, Základná škola v Dolnej Strehovej.
Školské a kultúrne oddelenie Okresného národného výboru zabezpečilo zbierku predmetov do pamätných izieb, taktiež renováciu nábytku z pozostalosti Madáchovej rodiny a zariadenie výstavných priestorov.
Scenár výstavy pripravil súdruh Géza Balassa, pracovník krajského oddelenia Štátnej pamiatkovej ochrany a starostlivosti, a zrealizovali ich pracovníci Školského a kultúrneho výboru Okresného národného výboru, pod vedením súdruha Hubačeka.
Na slávnosť bol navrhnutý nasledovný program:
3. októbra 1964 (sobota) - Lučenec - 19.00
Poľana Opatová - klub ROH
Slávnostný večer na pamiatku Imre Madácha. Otvorí predseda školského a kultúrneho výboru Okresného národného výboru. Slávnostný príhovor: vedúci delegácie Spolku slovenských spisovateľov. Príhovor: vedúci delegácie Spolku maďarských spisovateľov.
Druhú časť programu organizuje Okresný osvetový dom v Lučenci, v rámci ktorého vystúpia umelci Divadla J.G. Tajovského v Banskej Bystrici, Kvintet Krajského symfonického orchestra a umelci z Oblastného divadla v Komárne. Trvanie programu: 90 minút. (O tomto programe písal Béla Balázs v časopise Népművelés č. 12, 1964: Očakávali sme, že program venovaný básnikovi svetového formátu, za účasti popredných umelcov, bude zaujímavý a pekný, že zriadenie múzea bude aj pomníkom slovensko - maďarského priateľstva .... boli sme sklamaní... prehltli sme horkú pilulku, a zabudli sme."
Program slávnosti v Dolnej Strehovej dňa 4. októbra 1964:
11.00 - Sprievod k Madáchovmu pomníku (predstavitelia organizácií)
Položenie venca k pamätníku, príhovor predsedu Školského a kultúrneho výboru KNV, súdruha Jozefa Baláža, príhovor predstaviteľov slovenského a maďarského spolku spisovateľov.
14.00 - Kultúrny program, vystúpenie súboru Urpín z Banskej Bystrice.
Prítomní: zástupcovia Československej televízie, rozhlasu, filmu a ďalších médií.
"Navhrhujeme, aby na slávnosti sa zúčastnili súdruhovia : Tankina - tajomník OV KSS, Jarabka - tajomník ONV, Koncz - tajomník OV Csemadoku, Ličková - školská inšpektorka a s.Králik - predseda Školského a kultúrneho výboru ONV.
Na oslavách v Maďarsku sa zúčastní delegácia v nasledovnom zložení: súdruh Mikuláš, tajomník OV KSS - vedúci delegácie. Členovia: súdruh Bruncko - pracovník OV KSS, súdruh Ladislav Barkáč - vedúci oddelenia
ONV, Dr. Ladislav Molnár - profesor gymnázia vo Fiľakove. Delegácia sa zúčastní na oslavách 3.- 4. októbra v Balašských Ďarmotoch a vráti sa do Dolnej Strehovej 4. októbra, s delegáciou z Maďarska."
Okresné noviny Pokrok 2. októbra prinášajú reportáž o dokončení rekonštrukčných prác v Dolnej Strehovej, o múzeu v ktorom budú vystavené hlavne tie diela, ktoré sa zrodili počas Madáchovho života na Slovensku. Podľa reportéra Múzeum Madácha bude obohatené aj o predmety z Budapešti a slávnostne bude otvorené pri príležitosti 20. výročia oslobodenia našej vlasti 9. mája 1945. Na titulnej stane pod Madáchovým pomníkom je uverejnené uznesenie Okresného národného výboru a hodnotenie Madácha.
Taktiež 2. októbra bola uverejnená reportáž v Új Szó, pod názvom "Dolná Strehová je pripravená. V nedeľu otvárajú Múzeum Madácha", ktorého autorom je opäť Béla Balázs. "Predstavy a staré plány sa zrealizovali, Múzeum Madácha je pod strechou. Táto udalosť napĺňa každého radosťou a obdivom." V minulosti kritický reportér teraz s uznaním píše o všetkom a o každom, ako o SNR, stredoslovenskom KNV, ktoré prispelo s 300 000 Kčs a všetku pomoc poskytujúcom Miestnom národnom výbore, o robotníkoch z Dolnej Strehovej, ktorí odpracovali na stavbe stovky hodín, a uznanlivo sa zmieňuje o lučeneckých literátoch, ktorí "nielen vysnívali tento plán, ale sa aj podieľali na vybavovaní príprav, zbieraní pamätných predmetov a poskytli odbornú pomoc".
„Múzeum Madácha je dielom príkladnej spolupráce Maďarov a Slovákov. Vyjadruje, že naše národy nielen spoločne žijú, ale aj spoločne uchovávajú a rozvíjajú tradície.“ - píše Béla Balázs.
O tejto veľkolepej slávnosti prináša 10. októbra článok v dvojtýždenníku Haladás pod názvom: Felemelő Madách ünnepségek, (Povznášajúce slávnosti),s podnázvom Madách Múzeum nyílt Alsósztregován.( V Dolnej Strehovej otvorili Múzeum Madácha).
" Starobylý kaštieľ Madáchovcov v novom šate víta domácich a zahraničných hostí - písalo sa v článku - zdôrazňujúc, že v úradných prejavoch vystúpili aj reprezentanti Maďarov, žijúcich na Slovensku. ...Zriadením Múzea Madácha náš okres bol obohatený o významnú kultúrnu hodnotu... , ktorá priláka tisíce návštevníkov. Zriadenie múzea odzrkadľuje aj prehlbovanie a posilnenie maďarsko-slovenských kultúrnych vzťahov a obe národy si vzájomne uctievajú svojich velikánov."
Péter Ruffy 6. októbra 1964 v denníku Népszabadság píše toto:
"Všetci boli v slávnostnom, tmavom oblečení. Na začiatku sprievodu rozvoniavala kvetinová záhrada: vence niesli maďarskí a slovenskí pionieri a deti. Ruže, dálie a gladioly zachvievali sa vo vencoch, v kyticiach vidím neskoré karafiáty medzi papradím a mokrými lúčnymi kvetmi, posledné kvety jesene. Prvý veniec poslalo Poľnohospodárske družstvo z maďarskej Csesztve, druhý veniec nesú študenti Kossuthovho gymnázia z Sárospataku, tretí veniec slovenskí pionieri, štvrtý veniec je z Gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským z Veľkých Kapušian. V nekonečných radoch prichádzajú českí a slovenskí spisovatelia, Slovenská národná rada, zástupcovia Spolku maďarských spisovateľov v ČSR, Csemadoku, Krajského národného výboru a zástupcovia slovenských a maďarských škôl s vencami.
Za vencami vykračuje slávnostný sprievod. Mierový výbor z Maďarska zastupuje Árpád Szakasits a Ernő Mihályfi, Spolok maďarských spisovateľov v zastúpení Józsefa Darvasa a Károlya Jobbágya, v spoločnosti univerzitného profesora Dr. Milana Pišúta, predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Za ním sú Rezső Szabó, tajomník Csemadoku a László Dobos, zodpovedný redaktor československého časopisu, Irodalmi Szemle. Na oboch stranách sprievodu sú autá Maďarského rádia a Slovenskej televízie a naokolo sa pohybujú filmoví reportéri a novinári.
Oslavujúci dav prúdi cez bránu, do krásne zrenovovaného Madáchovského kaštieľa v Dolnej Strehovej do anglickej záhrady, medzi agátmi a dubmi, po kamenistej ceste až k hrobke, kde pod hrobovou platňou odpočívajú predkovia Madácha v spoločnosti básnika. Obraz je čistý a žiarivý: kopec medzi agátmi je zaplavený ľuďmi. V prírode medzi zeleným a žltým sa mihocú tisíce farieb: biela, červená a ružová farba kvetov, farebné ženské oblečenia, červené pionierske šatky a sviatočné tmavé obleky. Na vrchu hrobky geniálny muž - socha bratislavského sochára Alojza Rigeleho – v rozžiarenom jesennom svetle sa zdá, akoby chcel vzlietnuť. Pamätník pomaly zahlcujú vence. K hrobu pristúpi unavená a krehká, čarovne modrooká, ohnutá dáma, ktorá pricestovala z Banskej Bystrice - Madáchova pravnučka Aliz Fitzeková Reinhard, v spoločnosti svojej dcéry a vnučky, ktorá je už Madáchovou prapravnučkou. Neskorá vetva Madáchovej rodiny položí veniec.
Zvolenský spevácky zbor spieva slovenské a maďarské ľudové piesne. Hrobku obopínajú znejúce hlasy a pomaly sa vznášajúc, letia nad údolím dolnostrehovského potoka.
V doline, oproti ovenčenému pamätníku stojí pódium, za ktorým na bielom napnutom plátne - v slovenskom a v maďarskom jazyku - je posledný riadok Tragédie: V tejto chvíle postulát "bojuj, človek" nad bledozelenou lúkou súri zbratanie sa národov. Madáchov odkaz "a ver" sľubuje úspech tohto úsilia. Bratstvo národov pozdraví aj Mária Ličková, predsedníčka výboru Madácha, Ing. Jozef Prinz, poslanec Slovenskej národnej rady a univerzitný profesor, predseda Spolku slovenských spisovateľov, Dr. Milan Pišút.
József Darvas, predseda Maďarského spolku spisovateľov na začiatku svojho vystúpenia povedal, že s dojatím stojí pri Madáchovom hrobe a ďakuje Slovenskej národnej rade za tento krásny sviatok.
- Po tisícročných nedorozumeniach a úskaliach prichádzajú jasnejšie dni. Nežijeme len vedľa seba, ale už začíname žiť spolu.-
Ernő Mihályfi zacitoval slová Madácha - poslanca, ktoré adresoval svojim slovenským voličom. Potom hovoril o tom, že na začiatku 50. rokov sa v Maďarskej akadémii vied v rámci diskusie o Madáchovi vyskytla otázka, či je Madáchovo dielo je schopné posilniť mier, mierový tábor, a napomáhať vzájomnej úcte a spolupráci národov, bojujúcich za pokrok. Nastolila sa otázka, či Madáchovo dielo patrí medzi tie skvosty, ktorými maďarský národ môže obohatiť medzinárodnú socialistickú kultúru. Sotva uplynulo niekoľko desaťročí a čas potvrdil jednoznačnú odpoveď na túto otázku. Výbor svetového mieru navrhol Madáchovo centenárium na celosvetovú oslavu ako významné výročie ľudstva.
László Dobos, zodpovedný redaktor Irodalmi Szemle vo svojom vznešenom príhovore nazval tento sviatok výškovým bodom socialistického rozvoja, z ktorého obzerajúc sa do minulosti, získame prehľad o nevykonaných činoch. Tajomník Csemadoku, Rezső Szabó citoval Adamove slová o viere v život.
Potom sme sa prešli ku krásne zrenovovanému, vo svetlých farbách skvejúcemu, dvojvežovému kaštieľu Imre Madácha. Pri hlavnom vchode v mene banskobystrického Krajského výboru strany a Krajského národného výboru múzeum otvoril Jozef Baláž, okrem iného, týmito slovami: Zaväzujeme sa - hovoril po slovensky - že sa budeme starať o múzeum tak, akoby Imre Madách bol synom nášho národa".
"Návštevníkom múzeum predstavil v maďarskom a slovenskom jazyku Géza Balassa, starší pracovník banskobystrického múzea".
Géza Balassa v článku, uverejnenom v odbornom časopise miestnosti múzea opísal takto „V prvej miestnosti nazvanej Madáchovou rodinou „palác“ sú vystavené obrazy rodiny, osobné dokumenty a Madáchove diela zo skoršieho obdobia. V druhej sú na tablách zdokumentované momenty z verejného a politického života. V tretej sú dokumenty, súvisiace s udalosťami rokov 1848-1849. Vo štvrtej je vystavená busta Imre Madácha od Ferenca Sidlóa spolu s novšími ilustráciami Tragédie. Ďalšia miestnosť je zasvätená hlavnému dielu Madácha, vo vitrínach sa nachádzajú rôzne vydania a preklady Tragédie. Tu sú umiestnené faksimile ilustrácií Mihálya Zichyho. V šiestej miestnosti ožívajú divadelné predstavenia.
V siedmej miestnosti v tzv. "Levej jaskyni", sa nachádza dobový nábytok. Kde medzi múrmi cítiť duch predchádzajúcich storočí, návštevník má pocit, že je prítomný aj básnik, ktorý nosil v srdci osud budúcnosti ľudstva.“
Týždenník Csemadoku A Hét v deň osláv v Dolnej Strehovej, na titulnej strane prinášal pamätník so sochou Adama. O Madáchovi básnik Árpád Ozsvald napísal:
„Farba korún storočných stromov prechádza zo žltozelenkastej farby do zelenohnedej. Počas rokov títo strážcovia strehovského parku zredli. Na výročie kaštieľ omladol. Je vymaľovaný zvnútra aj zvonka, staré parkety a okenné rámy boli vymenené. Napriek tomu vyžarujú duch mŕtveho básnika.“
A Hét o priebehu slávností priniesol reportáž v 25. čísle. Okrem popisu miesta a priebehu udalostí zdôrazňoval, že - oslavy boli hodné básnika a jeho dedičstvu. Dolná Strehová „... na uliciach tisíce chceli vzdať hold pamiatke básnika ... hovorili po slovensky, maďarsky, česky, ale duchovné dedičstvo básnika si nárokujú rovnakým dielom... Medzi oblúkové klenby miestností sa nasťahoval duch ľudského tvorenia a tvorivosti, výsledkom čoho je Múzeum Madácha „ -. To boli slová Pétera Ruffyho - "konečne začíname žiť spolu" - Gyula Duba, ich komentoval ako madáchovské dedičstvo, ktoré rúca dejinné predsudky.
Reportáže Béla Balázsa boli uverejnené v časopise A Hét, č. 8, pod názvom "Múzeum Madácha - pamätník priateľstva".
" Napĺňa ma pocit víťazstva. Som rád, že sa môj plán uskutočnil vo väčšej miere, než som to mnoho času predpokladal. Som rád, že som mohol venovať moju zbierku múzeu" - povedal bývalý učiteľ a záchranca Zoltán Bateľ v Dolnej Strehovej.
József Darvas, spisovateľ, nositeľ Kossuthovej ceny povedal: "Vedel som, že aj v Dolnej Strehovej si pripomenú výročie Madácha, ale nemyslel som, že oslavy budú také veľkolepé. Múzeum sa mi páči, a ďaleko predčí moje očakávania."
Podľa 76-ročného politika Árpáda Szakasitsa: " Múzeum Madácha je symbolom československo-maďarského priateľstva ... oslavy považujem za sviatok bratstva, kde vyrastie kvet novej jari. Bol by som rád, keby ten kvet nikdy nezvädol."
Béla Balázs urobil rozhovor aj s Madáchovou pravnučkou Aliz Fitzekovou Reinhardt:
„ V detstve som tu strávila veľa príjemných chvíľ. Som dojatá, že som sa mohla vrátiť do Dolnej Strehovej. Všetko Je krásne a nadobudla som dojem, že sa vynaložili nadľudské sily. Som vďačná a ďakujem.“
Na zriadení múzea mali veľký podiel aj knihovník v Lučenci, Ferdinánd Ferencz a profesor fiľakovského gymnázia Dr. Lajos Lóska. Obaja sa vyjadrili:
" Naše úsilie nebolo márne. Múzeum je krajšie, než sme si to predstavovali", "Otvorenie múzea je medzníkom v našom kultúrnom živote a zaväzuje nás to k mnohým veciam..."
Milan Králik predseda Školského a kultúrneho výboru Okresného národného výboru v Lučenci sa vyjadril k ďalším plánom: "V prázdnych miestnostiach kaštieľa zriadime múzeum Mikszátha a bude tu stála expozícia o slovensko-maďarských literárnych a dejinných súvislostiach".
Táto stála expozícia sa nezrealizovala, ale v kaštieli v Dolnej Strehovej boli umiestnené Mikszáthove pamiatky a tablá so slovenskými dejateľmi tohto regiónu.
Z citovaných dobových dokumentov a osobných zážitkov je zjavné, že oslavy mali aj svoje chybičky a boli poznačené ideologickým balastom. Pri niektorých politických prejavoch sa Imre Madách sa musel obracať v hrobe. Neskôr vyšlo najavo, že veci neboli dotiahnuté ani zo stavebného hľadiska a po dvadsiatich rokoch kaštieľ museli uzavrieť. Až v 21. storočí sa kaštieľ v Dolnej Strehovej stal a priebežne bude z obsahového a technického hľadiska dôstojným pamätným miestom Madácha.
