Od 17. februára 1859 Madách v takmer úplnej tajnosti pracoval na Tragédii človeka. O diele, na ktorom pracoval, nevedeli dokonca ani členovia jeho rodiny a blízki priatelia. Keď ho však 26. marca 1860 dokončil, 1 ako každý autor, aj on mal prirodzenú túžbu „ukázať sa” a vypočuť si názory ostatných. Na jar roku 1860 prvýkrát prečítal Tragédiu človeka 2 Pálovi Szontaghovi (1820-1904), jednej z najvýznamnejších osobností šľachtického odboja v Novohradskej župe v období reformácie, ktorého s Madáchom už od roku 1840 spájalo priateľské puto, a ktorý od roku 1850 žil v Horpáči neďaleko Dolnej Strehovej. Szontagh a Madách sa pravidelne stretávali a preto bolo samozrejmé, že Madách dôveroval práve jemu. Názor priateľa bol však zaiste zaujatejší ako názor nezainteresovanej osoby a preto Szontagh Madácha presvedčil, 3 aby svoju Tragédiu človeka predložil na posúdenie Jánosovi Aranyovi. Autor Toldiho bol nepochybne najvýznamnejšou literárnou osobnosťou danej doby a jeho slovo malo svoju váhu.
 
Madáchovi sa naskytla príležitosť ukázať svoje dielo Aranyovi na jar roku 1861. Madách prišiel do Pešti na zasadnutie republikového snemu konaného 6. apríla 1861 ako jeden z poslancov Novohradskej župy a priniesol so sebou aj rukopis Tragédie človeka. Nemáme jednoznačné dôkazy o tom, že Madách vyhľadal Aranya, ale vychádzajúc z nepriamych údajov sa odborníci (napr. Ferenc Kerényi 4 – jeden z najvýznamnejších výskumníkov Madácha za posledné desaťročia) prikláňajú k názoru, že mu svoje dielo odovzdal osobne. Kerényi dokonca tvrdí, že sa stretnutie uskutočnilo 5. júna 1861 po mimoriadne úspešnom prejave Madácha na sneme. V súvislosti s reakciou na požiadavky panovníka Františka Jozefa Madách zastával názor Strany rezolúcie (Határozati Párt) pod vedením LászlóTelekiho. Podľa Kerényiho mu úspešné vystúpenie zrejme dodalo potrebnú odvahu, aby vyhľadal Aranya v jeho byte na Üllőiút. V nekrológu uverejnenom po smrti Madácha v časopise Jánosa AranyaKoszorú sa stretnutie opisuje nasledovne: „Požiadal [t.j. Madách] poslanca PálaJámbora, aby ho vzal k Aranyovi, ktorému chcel odovzdať isté dielo na prečítanie. PálJámbor jeho želaniu vyhovel. Arany prevzal dielo od neznámeho básnika, ktorý ho požiadal o úprimný názor a počas celého stretnutia hovoril len veľmi málo.” 5 Podľa Ferenca Kerényiho sa za podpisom v nekrológu („U”) skrýva Pál Gyulai, ktorého informácie zrejme pochádzali z prvej ruky, keďže bol jedným z najdôvernejších priateľov Aranya.

János Aranysa čoskoro pustil do čítania Tragédie človeka, ale nepáčila sa mu, lebo po niekoľkých riadkoch sa mu zdalo, že ide o dielo podobné Faustovi. Prvý maďarský preklad najvýznamnejšieho Goetheho diela vyšiel v predchádzajúcom roku 6 a preto mohlo v Aranyovi opodstatnene skrsnúť podozrenie. Vo svojom liste zo dňa 27. októbra 1861 Madáchovi obsahujúcom jeho návrhy na úpravy k slovám Lucifera v druhom dejstve („Segítsetek, Ti elemek, Az embert nektek Szerezni meg.”) dopísal: „Znie to ako Goethe v preklade Istvána Nagya.” 7

Po dočítaní 16. riadku („Míg egy kerék fogát ujítni kell.”) Arany Tragédiu odložil. Citovaný riadok je súčasťou uvítacieho monológu Pána:

„Be van fejezve a nagy mű, igen. / Hej, veľké dielo je už hotové.
A gép forog, az alkotó pihen. / Stroj krúti sa už, Pán si pohovie.
Év-milliókig eljár tengelyén, / Milión rokov ten stroj pobeží,
Míg egy kerék fogát ujítni kell. / kým čo len zúbok zoderie sa v ňom.”

Arany to neskôr zdôvodnil nasledovne: „…majstrovská samoľúbosť týchto štyroch riadkov sa mi javila priam komická. (...) Na základe prvého dojmu som dielo odložil...“ 8 Vyššie zmienený Pál Jámbor, básnik a kňaz publikujúci pod menom Hiador, Aranya presvedčil, aby dielo predsa len dočítal. Arany v liste Mihályovi Tompovi z 5. augusta už vyjadruje neskrývané nadšenie: „Mám u seba jeden rukopis: Tragédia človeka. Je to faustovská dramatická kompozícia, ale stojí na vlastných nohách. Sú v nej mimoriadne silné myšlienky. Je to prvý talent od čias Petőfiho, ktorý ukazuje celkom nový smer.” 9 Arany si prečítal Tragédiu aj po druhýkrát, teraz však už s ceruzkou v ruke a na poslednú stranu rukopisu dopísal dátum: „9 3/8”, čiže medzi 3. a 8. septembrom 1861.

Po skončení snemu sa Madách dňa 1. septembra 1861 vrátil domov do Dolnej Strehovej a netrpezlivo očakával informácie od svojho staršieho básnického kolegu. Od Aranya dostal známy list s oslovením „Vážený vlastenec!” dňa 12. septembra, v ktorom sa píše: „Tragédia človeka je svojou koncepciou aj kompozíciou mimoriadne významným dielom. Vo veršovaní a jazyku som síce našiel isté nezrovnalosti, najmä lyrické časti nie sú dostatočne zvučné, ale napriek tomu môže po istých formálnych úpravách patriť medzi najvýznamnejšie diela. Neviem, aké máte úmysly ohľadne jeho vydania. Ja by som ho chcel publikovať prostredníctvom Kisfaludyho spoločnosti a dúfam, že sa mi to podarí. Keby sa moje želanie stretlo s Vašim súhlasom, vyznačil by som miesta, kde by som odporúčal malé, v žiadnom prípade nie podstatné zmeny. Alebo ak súhlasíte, sám by som urobil isté úpravy a následne by som dielo predstavil Spoločnosti.” 10
 
Madách s návrhom Aranya s radosťou súhlasil a dal mu voľnú ruku urobiť akékoľvek zásahy v texte. Jeho odpoveď jednoznačne potvrdzuje, že Arany asi jeho súčasníci nesmierne vážili: „Svoje návrhy mi nemusíte samostatne posielať, je to pre mňa skutočne zahanbujúce a plne vám dôverujem, a dôveroval som vtedy, keď som vás poznal len s počutia, a verte mi, drahý priateľ, ak by vás bol výtvor starého pána majstra krajčíra 11 definitívne odradil od ďalšieho čítania môjho diela a vrátili by ste mi ho s negatívnym posudkom, už by som sa bol pri ňom zohrieval a Adam by bol svoj posledný sen sníval v ohni očistca. Len si prosím nemyslite, že som do svojich diel zamilovaný. Už mám za sebou roky, keď sa človek rád vidí v tlači. Áno, a ja mám v sebe márnivosť, ale nerád by som svetu predložil čosi priemerné. Ak niečo napíšem, väčšinou to nechávam rok ležať. Potom sa k tomu vrátim a vnímam to ako cudzie dielo a vidiac jeho nedostatky, uvrhnem to do ohňa. Tragédia človeka bola prvým dielom, pri ktorom som mal po prvom skúšobnom roku pocit, že som dosiahol potrebný stupeň vývoja a že teraz ho musí posúdiť niekto iný – a tak som ho priniesol k vám.” 12


János Arany začal pracovať na úpravách, ale okrem básnického a osobného záujmu ho však poháňal aj čas, keďže od augusta 1860 bol riaditeľom Kisfaludyho spoločnosti a jej stanovy obsahovali ustanovenie, podľa ktorého majú členovia spoločnosti každý rok nárok, ako protihodnotu za zaplatené členské, na bezplatnú publikáciu spoločnosti pozostávajúcu zo 60 hárkov. Blížil sa koniec roka a Jánosovi Aranyovi prišlo vhod, že sa objavila Tragédia človeka, pretože mu to pomohlo vyriešiť povinnosti spojené so zabezpečením členskej publikácie.

Arany v druhom liste z 27. Októbra Madáchovi už tykal a poslal mu podrobný zoznam chýb. Madách si však nenechal kópiu rukopisu a tak zásahy a návrhy Aranya musel prijať alebo odmietnuť spoliehajúc sa len na vlastnú pamäť. „Až na niekoľko výnimiek sa týkajú vonkajších formových záležitostí. (...) Netýkajú sa ničoho podstatného, teda ani kompozície, ekonómie a pod. A už sa zrejme nestane ani to, čo sa v niektorých prípadoch stalo, že by som mal pripomienku k myšlienkam.” 13


Stálou a vracajúcou sa témou madáchovskej filológie je obsah a rozsah Aranyovej korektúry Tragédie človeka. Postmoderna zastáva extrémny názor, že si treba položiť otázku, kto je vlastne autorom Tragédie človeka. Odpoveď je jednoznačná a uspokojujúca: Jej autorom je Imre Madách.

Aké zmeny v nej teda Aranyurobil? V prvom rade opravil gramatické chyby. V roku 1832 vydala spoločnosť Magyar Tudós Társaság prvé pravidlá maďarského pravopisu. Bol to prvý pokus o zjednotenie maďarského pravopisu, v ktorom sa prejavovali značné rozdiely dokonca aj medzi jednotlivými regiónmi. Madách sa narodil v roku 1823 a podľa rodinnej tradície sa naučil čítať a písať už v roku 1828 ako päťročný, avšak nepísal podľa pravopisu z roku 1832. Oproti tomu bol pravopis, ktorý používal János Arany, moderný a presný, pretože, ako uvádza Ferenc Kerényi, Arany sa celý život živil písaním a vykonával obrovské množstvo administratívnej práce keď bol notárom v Nagyszalonteaj keď učil v Nagykőrösi a Pešti, kde bol riaditeľom Kisfaludyho spoločnosti. Na dôvažok prejavoval mimoriadne veľký záujem o otázky gramatikya spisovného jazyka.
 
Slovesné predpony pred slovesami písal Madách zvlášťa János Aranyich všetky opravil aspojil. Taktiež z textu odstránil množstvo apostrof, ktoré spomaľovali a sťažovali jeho čitateľnosť. Častou chybou bolo, že Madách v slovách nespájal písmená a často nechával veľmi malé medzery medzi slovami. Tieto Arany pospájal prípadne rozdelil. Opravil aj pravopis cudzích slov. Napríklad Madách písal grécke slovo „sféry” ako svérák, čo Arany navrhol zmeniť na szférák alebo sphaerák. Časom si Arany uľahčil prácu a Madáchovi napísal: „Gramatické chyby odteraz opravovať nebudem, opravím ich až pri korektúre.” 14
 
Aranynahradil mnohé nárečové slováMadácha slovami používanými v spisovnej reči. Napríklad: trágya túrony – trágyadomb (kopa hnoja); aztat – azt (to); silled – süllyed (potápa sa); fékötő – főkötő (čepiec); guliba – viskó (chatrč). Germanizmy nahradil maďarskými slovami, napríklad: „El innen, engem illet e hely itt” …germanizmus. Odább! Ez a hely itt az enyém!” 15 ; „ha egy ; „ha egy kis vér futott” – germanizmus.: ömölt.” 16 ; „Kisértett a nagyok agyában.” Es spuckte. Nemecky.” 17 Germanizmy boli v tom období jednou z najväčších hrozieb pre spisovnú maďarčinu. Arany v tejto súvislosti Madáchovi napísal myšlienku, ktorá bola v tom čase všeobecne uznávaná v kruhoch vzdelaných šľachticov: „Možno, že ešte nemáš jazyk maďarského národa vžitý tak hlboko, ako by sa na takého veľkého básnika patrilo. Ale spisovný jazyk sa už roky zhoršuje, preberá čoraz viac cudzích výrazov. Možno sa ti dostalo nemeckej a vôbec cudzej kultúry skôr, než sa duch maďarského jazyka stihol stať neoddeliteľnou súčasťou tvojho jazykového citu. Možno to tak však nie je, možno sa s jazykom iba pohrávaš odvážnejšie, než to dnešný jazyk dovoľuje.” 18
 
Z hľadiska jazykovej správnosti však Aranyz textu neodstránil len germanizmy, ale text opravoval aj z iného hľadiska: „Výraz nem-e je v celom texte nesprávny.” 19 – napísal, lebo Madách používal opytovacie slovíčko –e na zlom mieste, keďže používal slovosled, aký sa dodnes používa v nárečiach: nepripájal ho k prísudku ale k slovesnému záporu: „Nem-e borzongat…”; „Nem-é látjátok…”
 
Madách v pôvodnom rukopise Pána často označuje prívlastkom öreg (starec). Pripomienka Aranya v tejto súvislosti bola nasledovná: „Starec je veľmi goetheovské, mefistovské. Nemohol by si tam použiť iný prívlastok? Obmedzenci potom kvôli takýmto veciam obviňujú z plagiátorstva.” 20

János Arany však text neopravoval mechanicky: rešpektoval básnickú slobodu a kde si to vyžadovalo rýmovanie, ponechal špecifický pravopis Madácha a jeho špecifický výber slov.

Aranyove zásahy sa týkali len formálnych stránok Tragédie. Opravoval s neuveriteľnou pokorou a do najmenších detailov rešpektoval autorské myšlienky a formulácie Madácha: „Svedomie mi nedovolí, aby som myšlienky nahrádzal myšlienkami, ktoré nie sú tvoje...“ 21 Nezneužil dôveru svojho básnického kolegu a ani to, že mu Madách dal pri práci s textom voľnú ruku. Uvedomoval si, že sám je lepším poetom a tvorí lepšie rýmy, ale vedel aj to, že Madáchov text môže vynikať v niečom inom: „Medzi mojimi zásahmi je viacero takých, kde je moja verzia plynulejšia, ale tvoj text je silnejší. V takýchto prípadoch si dvakrát rozmyslím, či niečo zmením. (...) A na niektorých miestach sa istá ťažkopádnosť dokonca priam vyžaduje a človeku je ľúto sa jej zbaviť, podobne ako niektorých drsností v Bánk bánovi.” 22
 
Faktom však ostáva, že niektoré verše Tragédie, z ktorých sa stali známe výroky, dostali svoju konečnú podobu vďaka Jánosovi Aranyovi:

„Be van fejezve a nagy mű, igen.
A gép forog, az alkotó pihen.
Év-milliókig eljár tengelyén,
Míg egy kerékfogát ujítni kell.”

Pôvodný text Madácha nebol taký plynulý a výstižný:

„Be van fejezve a nagy mű, igen.
S úgy össze vág minden, hogy azt hiszem
Évmilliókig szépen elforog
Mig egy kerékfogát újítni kell.”

Arany dal konečnú podobu aj známemu výroku z egyptskej scény: „Neked silány szám, nékem egy világ…”, čo u Madácha znelo: „Neked hitvány szám…”

Vďaka Jánosovi Aranyovi sa aj druhý výrok štvrtej scény stal oveľa uhladenejším, plynulejším: „Enyésszen az egyén, ha él a köz, / Mely egyesekből nagy egészt csinál.” U Madácha bola druhá časť výroku trochu ťažkopádna, prozaická: „Egyesekből mely egy egészet alkot.”

Jeden výrok Tragédie sa však spájal s menom Aranya neopodstatnene. Našiel sa aj divadelný režisér, ktorý známu záverečnú vetu „Mondottam ember: küzdj és bízva bízzál! / Bojuj, človeče, a ver!” vynechal na konci diela tvrdiac, že nepochádza od Madácha. Keby sa chcel ktokoľvek presvedčiť o opaku, nemusel by vôbec robiť skúšku polarizačným filtrom: stačilo by si pozrieť pôvodný rukopis voľným okom! Napriek tomu znalec, ktorý skúmal rukopis Tragédie, záverečnú vetu preskúmal a jednoznačne vyhlásil: János Arany sa jej ani nedotkol!

Arany bol voči svojmu kolegovi mimoriadne taktný: „Keby sa ti moje zásahy nepáčili alebo keby si nechcel, aby som tam vôbec niečo menil (okrem niektorých pravopisných chýb, ktoré sa musia opraviť), napíš mi to. Nebude to vôbec brániť vydaniu diela; zmeny som navrhoval len pre tvoje dobro.” 23

János Arany prečítal v Kisfaludyho spoločnosti úryvky z Tragédie trikrát: 10. októbra, 31. októbra a 28. novembra. 24 Keďže ešte nedostal splnomocnenie od Madácha na vykonanie opráv, čítal pôvodný neopravený text I.-IV. dejstva 25 a nepomenoval ani autora. János Arany sa v tomto ohľade preukázal obdivuhodnú ľudskosť a čestnosť!

Po predčítaní úryvkov sa v peštianskych literárnych kruhoch horlivo dohadovali o tom, kto môže byť záhadným autorom. Dozvedeli sa to 1. januára 1862 z časopisu Pesti Hölgy-Divat, ktorý meno Madácha zverejnil. 26

Publikácie Kisfaludyho spoločnosti sa tlačili v tlačiarni Gusztáva Emicha. Arany priniesol rukopis Tragédie do tlačiarne osobne a prvý nátlačok korigoval vlastnoručne a mimoriadne dôkladne - až trikrát.

Prvé vydanie Tragédie bolo hotové za rekordný čas. Arany ohlásil dokončenie tlače 18. decembra 1861 a kniha bola hotová začiatkom januára 1862. Za presný dátum prvého vydania diela sa považuje 12. január 1862. 27 Asi o dva týždne Arany napísal Madáchovi list a po zdvorilých úvodných riadkoch sa okamžite pýtal na názor svojho básnického kolegu ohľadne jeho zásahov: „Neviem, čo si myslíš o mojich zásahoch do textu, ale onedlho budeš mať možnosť v druhom vydaní všetko vrátiť do pôvodnej podoby.” 28 Keďže Madáchova odpoveď neprichádzala, Arany poslal ďalší list: „Už dávnejšie som ti písal a dúfal v odpoveď, ktorá však dodnes neprišla. Že by si nebol dostal môj list, alebo - neodvážim sa na to ani pomyslieť, som sa ťa svojimi zásahmi do tvojho diela nejako dotkol? V spomínanom liste som ťa chcel informovať o technickej stránke veci, najmä o tom, že aj napriek všetkému môjmu úsiliu sa v texte vyskytlo zopár tlačových chýb, a o zmenách, na ktoré si ma oprávnil, ale ja som sa predsa len obmedzil najmä na tie, o ktorých som ťa už informoval. Chcem podotknúť, že ak ti nie sú po vôli, v druhom vydaní, ktoré bude vďaka bohu čoskoro potrebné, budeš mať možnosť vrátiť text do pôvodného stavu (tvoj rukopis mám u seba v použiteľnom stave).“ 29

Tieto myšlienky sú plné obáv, takmer zdráhavé až dojímavé! János Arany zostal aj na vrchole svojej slávy skromným, pokorným a taktným človekom, ktorý autorovi Tragédie ako človeku venoval rovnakú pozornosť ako samotnému textu.

Madách vo svojej odpovedi Aranyove obavy odstránil: „Za zmeny som ti len vďačný a tlačové chyby sú skutočne len sporadické.” 30

János Arany zabezpečil nielen korektúru a vydanie Tragédie, ale nadšene ju aj prezentoval. Svojho priateľa Károlya Szásza požiadal o napísanie kritiky. Károly Szász(1829-1905) bol spisovateľ, estét, reformovaný biskup a čestný člen Maďarskej akadémie vied, ktorý si dielo obzvlášť dôkladne prečítal. V „druhom vydaním s rozsiahlymi opravami“, ktoré vyšlo v roku 1863 v tlačiarni Gusztáva Emicha, Madách zohľadnil aj jeho zásahy. Keďže to bolo posledné vydanie diela za života básnika, táto verzia textu sa považujeza konečnú verziu Tragédie človeka.
 
Arany a Madách neprerušili svoje kontakty ani po vydaní Tragédie. V roku 1862 sa Aranyna ceste z kúpeľov Sliač pri Zvolene zastavil v „novohradského pustovníka“. Stretli sa 7. augusta v Csesztve, kam kvôli slávnostnému podujatiu prišiel aj Pál Szontagh. Na druhý deň spoločne odišli do Dolnej Strehovej a po krátkej zastávke 10. augusta odišli na Sliač, kde Madách pobudol v spoločnosti obdivovaného a geniálneho básnika Jánosa Aranya ešte dva dni. Vtedy sa ich pracovný vzťah zmenil na priateľstvo.