V 19. storočí boli najdôležitejšími inštitúciami maďarského kultúrneho života spolok Tudós Társaság (dnešná Maďarská akadémia vied) a Kisfaludyho spoločnosť. Obidve inštitúcie boli podporované vedeckými a literárnymi kruhmi a pravidelne vyhlasovali rôzne súťaže. Vďaka tomu vzniklo viacero klasických diel maďarskej literatúry, stačí spomenúť len dielo Toldi, ktoré Kisfaludyho spoločnosti predložil János Arany v roku 1846.

Umelecká rozprava – 1842. Odpoveď na otázku Kisfaludyho spoločnosti.

Imre Madách sa už v mladosti zaujímal o písanie drám, filozofiu a estetiku. Tento záujem ho sprevádzal od detstva a zaoberal sa aj teoretickými otázkami dramatickej tvorby. Výzva Kisfaludyho spoločnosti z 2. februára 1842 Madácha oslovila: „Keďže podstatou dramatických diel je dej a podľa názoru vzdelaného sveta je Sofokles vynikajúcim tvorcom deja, preukážte, ako sa v dramatickej tvorbe Sofolesa rozvíja dej, čiže jeho expozícia, zauzlenie a rozuzlenie, a vypracujte na základe toho teóriu dramatického deja.” 1

Madách začal na zadaní pracovať a v období medzi februárom a novembrom 1842napísal prácu s názvom Odpoveď na otázku Kisfaludyho spoločnosti, ktorej názov zvolil podľa motta rozpravy Ferenca Kölcseyhoz diela Národné tradície: „Národná poézia môže a musí vyvierať z hrude národa.” 2

Dátum, ktorý na obal rukopisu doplnil tajomník Kisfaludyho spoločnosti Lőrinc Tóth potvrdzuje, že práca bola do hlavného mesta doručená 16. novembra 1842 3 a následne sa dostala do rúk posudkovej komisie zloženej z kritikov Lajosa Schediusa, Mórica Lukácsa a Pála Szemereho.

Posudok komisie zo dňa 28. januára 1843: „Účastník súťažiaci pod heslom 'Národná poézia môže a musí vyvierať z hrude národa. Kölcsey.' po niekoľkých úvodných slovách o význame drámy pojednáva o siedmych dramatických dielach Sofoklesa a na ich základe vyvodzuje teóriu a definuje povinnosť dramatikov do každého diela zakomponovať apológiu krásy a nádhery a morálne ponaučenie, ktoré zvíťazí napriek všetkým prekážkam. To je podľa neho morálny dej dramatického diela.

Keďže v tejto fáze sa mu podľa nášho názoru príliš nepodarilo vystihnúť základnú myšlienku Sofoklesových tragédii, prechádza na analýzu postáv a charakterov, rozlišuje hlavné a vedľajšie postavy a dej definuje ako konanie týchto postáv v ich boji proti určitému morálnemu princípu, a následne formuluje definíciu akoby vonkajšieho deja, ktorý sa líši od vyššie uvedeného morálneho deja. Rozlišuje expozíciu, zauzlenie a rozuzlenie deja, vysvetľuje ich teoretické východiská, jednotlivé fázy drámy identifikuje vo všetkých skúmaných drámach Sofoklesa a neustále sa k nim vracia, čo je z čitateľského hľadiska pomerne úmorné. V závere práce uvádza niektoré morálne a náboženské koncepty doby Sofoklesa a pojednáva o gréckom divadle, v ďalšej samostatnej časti poukazuje na nedostatky súčasnej dramatickej tvorby a svoju práci uzatvára niekoľkými postrehmi z oblasti jazyka drámy a deja veselohry.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že predložená práca nemá náležitú logickú kompozíciu a jej štruktúra nie je transparentná. Ďalej sme toho názoru, že nezodpovedá ani sformulovanému zadaniu, keďže nerieši samotný dej Sofoklesových tragédií, ale príbehy, ktoré sa v nich odohrávajú, čo dokazuje nepochopenie základných myšlienok jednotlivých diel, charakterov a zámerov hlavných postáv. Teoretická časť práce je povrchná, nepreniká do hĺbky a v nej vyjadrené estetické názory, ak aj nie sú nesprávne, vychádzajú zo všeobecných hľadísk a obsahujú nepravdivé či nesprávne tvrdenia. Štylistická úroveň práce nie je konzistentná, niekde je štylizácia príliš neviazaná, inde príliš strohá a vzletná. Na základe uvedených nedostatkov nižšie podpísané osoby nepovažujú túto prácu vhodnú na ocenenie ani vydanie v tlači.” 4

Nie je prekvapujúce, že po tejto zdrvujúcej kritike hodnotiaca komisia priznala odmenu 15 zlatých inému účastníkovi súťaže – Dánielovi Gondolovi, praktikantovi kancelárie viedenského dvora, ktorý odvtedy už dávno upadol do zabudnutia.

Obidve práce sa dostali do archívu Kisfaludyho spoločnosti, 5 kde sa práca Madácha viac než jedno storočie uchovávala ako dielo anonymného autora, keďže podľa súťažných predpisov Kisfaludyho spoločnosti bolo potrebné prácu predložiť ako písanú cudzou rukou, autor nesmel na diele uvádzať svoje meno, ale mal ho k dielu priložiť v zalepenej obálke označenej heslom. Po vyhlásení výsledkov sa otvorila len obálka víťaza a ostatné obálky boli zničené. Taký bol aj osud Madáchovej obálky a tak sa dlho nikto nedozvedel, kto vlastne napísal dielo pod heslom 'Kölcsey'. Autor práce by bol zrejme zostal naveky anonymným, keby sa v pozostalosti Madácha v Rukopisnom archíve štátnej Széchényiho knižnice nebolo zachovali fragmenty dramaturgického diela s názvom Umelecká rozprava – 1842, ktoré začína III. kapitolou a obsahuje rozpravu tragédie Sofoklesa. 6 Až AndorSoltzistil, žetáto práca sa doslovne zhoduje s kapitolou z diela neznámeho autora, ktorá je uložené v archíve Maďarskej akadémie vied pod heslom 'Kölcsey'. Identifikované dielo vydal Andor Solt v roku 1972 v štúdii Irodalom történeti Közlemények. 7

Drámy z obdobia mladosti

Neúspech dramatickej práce Madácha neodradil. V marci 1843, poldruha mesiaca po vyhlásení výsledkov súťaže Kisfaludyho spoločnosti zaslal Maďarskému vedeckému spolku dve drámy: Muž a žena a Csákvégnapjai (slov. názov Súdny deň lúčeniam).

Muž a žena

Dielo Muž a žena 8 je menej originálne. Je to romantická adaptácia Sofoklesovej tragédie Trachiňanky. Osoby, miesto deja a samotný dej si „požičal” od Sofoklesa, ale romantické ponímanie príbehu naznačuje už aj motto E. T. A. Hoffmanna: „Muž je veľký aj bez ženy”. V odbornej literatúre sa jednoznačne uvádza, že drámu Muž a žena napísal Madách v roku 1842, 9 keď pracoval na svojej štúdii o Sofoklesovi v rámci Umeleckej rozpravya na rozbore diela Trachiňanky. Poznatky, ktoré získal počas teoretického štúdia krásnej literatúry, využil v dráme Muž a žena.

Vo svojom diele Umelecká rozprava Madách charakterizoval Herakla - hlavného hrdinu diela Trachiňanky antického autora Sofoklesa takto: „On však túžil po nikdy nevädnúcej a večne usmiatej láske, ktorú nepoznačí zub času za ktorú nás odškodní len večná zmena.” 10 Táto veta potvrdzuje názor Károlya Horvátha, že popri postave Lóránta Zordyho z diela Csak tréfa bol Herakles Madáchovým najsubjektívnejším hrdinom. 11

Dielo Muž a žena nebolo v súťaži vypísanej spoločnosťou Tudós Társaság v roku 1843 veľmi úspešné. Nielenže nezískalo ocenenie, ale ho ani nespomenuli. Madách ho však aj napriek tomu považoval za jeden zo svojich väčších úspechov. Dozvedáme sa to z listu, ktorý napísal takmer o dve desaťročia neskôr v decembri 1861 svojmu priateľovi Ivánovi Nagyovi: „V niektorom z 3-4 predrevolučných rokov som napísal drámu s názvom Muž a žena, či tak nejako, o príbehu Herkula 12 a Deianeira. Bol som ešte mladý a nemal som dostatočné životné skúsenosti, aby som dokázal napísať plnohodnotnú drámu, ale napriek tomu si myslím, že v nej boli pekné myšlienky, aj teraz som s nimi spokojný tak ako vtedy. Aj toto dielo som poslal do súťaže, a ako už mám vo zvyku, nenechal som si kópiu. Teraz plánujem rozpracovať podobnú tému. Mohol by si mi získať jeho kópiu z akademického archívu a posudok, ktorý napísali v tejto súvislosti? Veľmi by to autorovi pomohlo, lebo inak tieto motívy nikdy nevyjdú na svetlo sveta. Ak je možné vyhotoviť druhopis, urob prosím ťa potrebné kroky a napíš, koľko ti mám zaplatiť… 13 Keďže Iván Nagy sa vo svojej odpovedi nedotkol požiadavky súvisiacej s dielom Muž a žena, Madách sa k tomu 14. januára 1862 opäť vrátil: „Ďakujem pekne za splnenie mojich žiadostí z predchádzajúceho listu. Na jednu sa však zabudlo, aspoň sa mi tak zdá, lebo ju nespomínaš. Prosím ťa, daj mi prepísať z akademického archívu drámu Muž a žena pojednávajúcu o príbehu Heraklesa predloženú v rámci súťaže v niektorom z dvoch predrevolučných rokov, keďže ju nemám, a ak je to možné, aj odborný posudkom komisie. Mnohé jej myšlienky by som teraz mohol využiť pri podobnej práci. Hneď ako mi napíšeš cenu, ti ju vďačne uhradím.” 14

Madáchove listy vypovedajú o mnohých veciach. V prvom rade o tom, že autor bol človekom, ktorý sa dokázal nadchnúť, ako napokon všetci kreatívni ľudia. Sústreďoval sa vždy na to, na čom práve pracoval a na svoje predchádzajúce diela si už len hmlisto spomínal, dokonca si nebol istý ich názvom. Dielo Muž a žena nenapísal tri či štyri, ale šesť rokov pred revolúciou v roku 1842. Na druhej strane je prekvapujúce, že si nebol istý ani súťažnými podmienkami. Nevedel, alebo zabudol, že sa zverejní iba meno víťaza a zaheslované obálky ostatných účastníkov budú zlikvidované a ich práce budú archivované anonymne. A po tretie je zjavné, že Madách sa obzvlášť nestaral o svoje rukopisy a z diela Muž a žena si nenechal kópiu. To isté sa zopakovalo aj v prípade Tragédie človeka: pôvodný rukopis odovzdal Jánosovi Aranyovi v lete 1861 a sám sa k pôvodnému textu svojho diela dostal až po jeho zverejnení v tlači v januári 1862.

(Férfi és nő. Dráma 5 felvonásban. Drámai pályamunka 1843-ra.) Kéziratát az MTAK Kézirattára őrzi, jelzete: Magyar Irodalom Színművészet 4° 20/171.

Posledné dni Čáka

Madách, ktorý mal už podlomené zdravie, pricestoval v roku 1840 do Piešťan a liečil sa v týchto slávnych kúpeľoch. Počas svojho pobytu v kúpeľoch navštívil neďaleký malebný Trenčiansky hrad a svoje hlboké dojmy opísal svojmu priateľovi Menyhértovi Lónyaymu: „Pochodil som jeho spustošené sály, opustené balkóny zarastené plamienkom, na ktorých predtým viali Čákove vlajky slobody. Hrozivé tiene zničených strážnych veží, z ktorých niekdajší hrdinovia orlím zrakom strážili domovinu. Posvätná pamiatka cností, statočnosti a lásky k vlasti leží v ruinách a na divých hrebeňoch sa uhniezdil orol sťa potomok mŕtvych pokolení.” 15

Je pravdepodobné, že práve tento výlet vzbudil spisovateľov záujem o niekdajšieho hradného pána Matúša Čáka, lebo onedlho sa pustil do písania drámy Csák végnapjai (preklad Posledné dni Čáka, slovenský názov: Súdny deň (?) lúčeniam), ktorá sa zachovala v dvoch verziách.


Madách poslal drámu do súťaže, ktorú vypísala akadémia. Z poznámky na titulnej strane sa dozvedáme, že rukopis bol doručený do Pešti 19. marca 1843.

Hodnotiaca komisia pozostávajúca z Andrása Fáya, Józsefa Bajzu, Gergelya Czuczora, Ferenca Schedela a MihályaVörösmartyho zasadala dňa 4. októbra 1843. Víťazným dielom sa stala divadelná hra Károlya Obernyika Zeman a roľník (Főúrés pór). Dielo Edeho Szigligetiho s názvom Gerő komisia považovala za vhodné na publikovanie, ale všimli si aj dielo Madácha: „Ďalej si pochvalu zasluhujú ... Posledné dni Čáka, dráma v piatich dejstvách…” 16 Pochvalu získala aj dráma Móra Jókaiho s názvom Židovský chlapec (A zsidófiú). 17

Z listu Madácha Jánosovi Aranyovi z 3. októbra 1861 sa dozvedáme, že v auguste 1861, osemnásť rokov po súťaži, sa opäť vrátil k dielu Posledné dni Čáka a prepracoval ho: „V prílohe ti posielam divadelnú hru. 18 Vôbec som nemal v úmysle zobraziť v nej Matúša Čáka v jeho plnej veľkosti, keďže to sa nezdarilo ani Károlyovi Kisfaludymu, chcel som iba opísať posledné dni umierajúceho leva. Nie som si však istý, či sa mi to zdarilo, a najmä nie som schopný posúdiť, či by tento nanajvýš jednoduchý dej dokázal zapôsobiť na javisku. (...) Prosím ťa preto o láskavé (...) o posúdenie môjho diela a to najmä z hľadiska toho, či je vhodné na scénu, keďže dobre viem, aké náročné a ťažké je vyhovieť aj tejto požiadavke. Ak je vhodné, tak ho láskavo predlož divadelnej posudkovej komisii, ak nie, láskavo mi ho vráť (...) Dôvodom prečo som si z mojej tvorby vybral práve túto hru na definitívne rozpracovanie je môj zvláštny vzťah k tejto téme, jednak preto, lebo meno Matúša Čáka od istého času začína ožívať v našej literatúre, a aby som sa vyhol akejkoľvek svojvoľnej imitácii, dodnes som sa neodvážil prečítať Čáka od Károlya Szásza, až dnes ho začnem čítať, a preto som sa ponáhľal aj svojho dokončiť.” 19

Madách bol vo svojej formulácii presný: meno Matúša Čáka začalo v maďarskej literatúre v 19. storočia skutočne „ožívať”, pretože jeho úloha bola hodnotená presne naopak ako v 20. storočí či v súčasnosti. V súčasnosti žije v povedomí ľudí viac-menej ako ho opísal Ady vo svojej básni Čák na Matúšovej zemi (Csák Máté földjén): ako symbol násilného, a bezohľadného feudálneho zemepána. Oproti tomu sa meno Matúša Čáka v 19. storočí v období reforiem a absolutizmu spájalo s „nezávislosťou národa a bojom za slobodu proti cudzincom.” 20 Toto ponímanie bolo rozšírené v celej spoločnosti a vychádzalo zo skutočnosti, že Matúš Čák bol zástancom myšlienky, aby trón zdedila Alžbeta, dcéra posledného uhorského kráľa z rodu Arpádovcov Ondreja III. a nie Karol Róbert, panovník cudzieho pôvodu. Károly Kisfaludy o tomto pojednáva vo svojich dvoch nedokončených dielach Zách nemzetség (Národ Záchov) a Csák. Petőfi o ňom plánoval napísať epos 21 a podobné plány mal aj JánosArany. 22 Jeho meno sa viackrát objavuje aj v dielach Vörösmartyho, ktorý napísal aj epickú poému v nemeckom jazyku s názvom Csák. 23 Z listu Madácha vyplýva, že v roku 1861 ho básnicky spracoval aj Károly Szász vo svojej poviedkovej poéme s názvom Čák trenčiansky (Trencséni Csák).

Madáchove rozhodnutie však zrejme neovplyvňoval len duch doby, ale aj jeho osobné pocity, pretože za vlády jedného z jeho hrdinov Ondreja III. bol rytierom.

V októbri 1861 János Arany s nadšením pripravoval vydanie diela Tragédie človeka, ale druhá, prepracovaná verzia diela Čáka sa mu nepáčila. Myslel si, že pre Madácha bude lepšie, ak „sa o Čákovi nedozvedia, kým si neprečítajú Tragédiu človeka. Nazdávam sa, že v nej (t.j. v Tragédii), napriek tomu, že jej postavy reprezentujú abstraktné myšlienky, je aj tak viac dramatickosti ako v Čákovi. Ale o tom až inokedy.” 24 Madách pochopil jeho taktné slová a vo svojej odpovedi nabádal Jánosa Aranya k radikálnym krokom: „Z tvojej stručnej poznámky k Čákovi som vyrozumel, že v ňom veru niet dramatickosti. A to je veru nemalá chyba, ak ide o drámu. Niet väčšej kalamity, než uchovávanie priemerného diela. Niekedy sa objaví, ak nie skôr, tak po smrti nás ním môže kompromitovať nejaký bezcitný priateľ. Prosím ťa preto, čo najskôr ho šmar do ohňa, ale aj napriek autodafé by som si rád prečítal niekoľko tvojich postrehov, lebo sa z nich môžem pre budúcnosť poučiť. Všetko, čo píšem, je z môjho najúprimnejšieho presvedčenia, nepovažoval by som sa za hodného tvojho priateľstva, keby som sa pred tebou na niečo hral; takisto od teba vždy očakávam najpriamočiarejšiu pravdu, dokonca čím bude drsnejšia a vzdialenejšia od tvojich veľmi miernych kritických postrehov ohľadom Čáka, o tom viac budem vidieť, že ma máš rád.” 25 (35 MTAK K 13/374)

Odpoveď Madácha prezrádza viacero vecí: jednak to, že si Aranya nesmierne vážil, a jednak že bol voči sebe neúprosne kritický.

Rozvážny a menej prchký Arany Madáchovu drámu samozrejme nespálil: „Neponáhľajme sa tak s autodafé pána Čáka. Ak to bude potrebné, poviem. Ale ešte netreba. Viac o tom až budem mať čas a náladu.” 26

K dielu Posledné dni Čáka musíme ešte dodať, že v roku 1969 ho znova vydal Dezső Keresztury v „preformulovanom”, zmodernizovanom štýle. 27

(Csák végnapjai. Dráma öt felvonásban. Előjátékkal egy felvonásban. Drámai pályamunka 1843-ra. MTAK Kézirattára, Magyar Irodalom Színművészet 4° 20/173.)

Mojžiš

Z poznámok Madácha o jeho príprave na napísanie diela Mojžiš 28 sa dozvedáme, že drámu písal v období od 9. júna 1860 do 16. novembra 1861. 29 V tomto období bol mimoriadne zaneprázdnený, keďže pracoval súbežne na viacerých dielach: na jeseň 1861 prepracoval Posledné dni Čáka z roku 1843 a v tom čase korešpondoval s Jánosom Aranyom ohľadne korektúry Tragédie človeka.

Okolnosti odovzdania diela Mojžiš poznáme z listu, ktorý napísal svojmu priateľovi Ivánovi Nagyovi 23. decembra 1861: „Mal som s tým veľké problémy. Jednak som s písaním meškal, sotva som ho stihol dokončiť, a tak mi neostal čas na to, aby som ho na niekoľko mesiacov odložil a vedel s odstupom času lepšie posúdiť, či sa ho oplatí posielať do súťaže alebo nie. Ale je to tak, sotva som ho dokončil, musel som ho dať prepísať, aj keď som bol ešte v opojení zaujatosti, ktorú myslím voči svojmu dielu spočiatku pociťuje každý spisovateľ, rovnako ako zamilovaný muž pri prvom objatí získanej dámy. Preto mám skutočne obrovské obavy, či neposielam nezdarené dielo (...). Navyše mi dielo prepísali takým hrozným písmom, že odrádza od čítania a vyvoláva zlý dojem.” 30

Madách mal málo času. Do termínu odovzdania 31. decembra mu ostávali necelé dva týždne a preto, i keď váhavo, ale predsa požiadal svojho priateľa o dve veci: aby dal rukopis zviazať „ako sa požaduje v pravidlách“ a aby ho posúdil „nie ako odborník, ale ako vzdelaný čitateľ a otvorene povedal, či sa ho oplatí posielať do súťaže a v súlade s tým aj konal“ 31 Iván Nagy považoval dielo Madácha za vhodné do súťaže a odporúčal, aby bolo zviazané a doručené do súťaže akadémie dňa 29. decembra 1861.

Madáchova duševná sila a ľahkosť, s akou sa dokázal zriecť svojho diela, je obdivuhodná a obdivuhodné je aj to, že ako fatalista dokázal vložiť osud dieťaťa svojej duše do rúk svojho priateľa. Keby bol Iván Nagy považoval dielo Mojžiš za menej vydarené a nebol by ho poslal do súťaže Akadémie, boli by sme dnes o jedno Madáchove dielo chudobnejší.

Károly Bérczy, referent a korešpondenčný člen akadémie prečítal posudok komisie na zasadnutí dňa 31. marca 1862. Rukopis posudku sa zachoval a bol zverejnený v 2. čísle 2. zväzku Oznámení maďarskej akadémie (Magyar Akadémiai Értesítő) z roku 1861, ktoré napriek svojmu datovaniu vyšlo až v roku 1862.

Z posudku komisie sa dozvedáme, že do súťaže bolo zaslaných šesť prác. Členmi posudkovej komisie boli barón Zsigmond Kemény, János Arany, Mór Jókai, János Pompéry a referent Károly Bérczy. Z členov posudkovej komisie (dnes poroty) mal Madách priateľské vzťahy s Károlyom Bérczym a už niekoľko mesiacov sa tešil priazni Jánosa Aranya. Napriek tomu môžeme s absolútnou istotou prehlásiť, že Madách nemal vďaka týmto známostiam žiadne výhody, keďže dielo Mojžiš predložil anonymne a jeho dráma nezískala prvú cenu. Z jeho listu Ivánovi Nagyovi sa dozvedáme, že s touto možnosťou počítal a konal s príkladnou ohľaduplnosťou a čestnosťou: „Rád by som bol aj dielo (t.j. Mojžiš) poslal Jánosovi Aranyovi na posúdenie, či je vhodné do súťaže a požiadať ho, aby s ním naložil podľa vlastného uváženia. Vzhľadom na jeho priateľský postoj ku mne by som sa bol odvážil tak učiniť. Ale žiaľ na to nie je čas, a okrem toho som sa obával, že možno bude členom poroty, a tak by nemal o diele vedieť.” 32 Madáchov predpoklad bol správny: János Arany bol skutočne členom poroty.

Posudková komisia neskrývala nespokojnosť s úrovňou predložených diel: „Náš posudok musíme začať konštatovaním, že ocenenie bolo tomu a tomu dielo pod tým a tým heslom udelené nie preto, lebo bolo také jednoznačne dobré alebo najlepšie z ostatných súťažných diel, ale preto, lebo bolo relatívne lepšie ako ostatné slabé diela.“ Odborná literatúra pripisuje túto kritiku Károlyovi Bérczymu, hoci je dosť pravdepodobné, že rozhodnutie posudkovej komisie len zosumarizoval a sformuloval do konečnej podoby, prečítal a zverejnil, ale samotný text zrejme vyjadruje myšlienky niekoho iného, ako to vyplýva aj z nasledovného komentáru v tejto kritike: „Vo veršovaní, poznamenal jeden z porotcov, ktorého poznámky k dielam tvoria východisko tohto posudku, je veľa ťažkých katalektických veršov a spondejov. Dá sa povedať, že je to všeobecný problém tvorcov jambov. Nielenže neveršujú podľa pravidiel, ale zdá sa, že nedbajú ani na to, aby v katalektickom verši bol pred neúplnou stopou čistý jamb. Takto je jamb nielen voľný, ale až nekontrolovateľný.“ Vďaka výučbe klasických jazykov boli poznatky humanitne orientovaných vzdelancov v oblasti poetiky v 19. storočí oveľa hlbšie ako v súčasnosti, ale dovoľujem si konštatovať, že tieto myšlienky mohol spomedzi piatich členov komisie sformulovať len János Arany. Aranya hnevali takéto chyby vo veršovaní a Madácha na to dvakrát aj upozornil v súvislosti s dielom Tragédia človeka: „Beztak je tam priveľa katalektických (5 ½) veršov. Treba ich preriediť, kde je to možné, lebo napokon to už nie je pravidlo, ale výnimka z jambu.” 33 A ďalej: „Slovo 'légy' jednak nie je príliš poetické, a jednak zvyšuje počet katalektických veršov.” 34

Vezmime si teraz kritiku Madáchovho diela Mojžiš:


„Štvrté súťažné dielo Mojžiš sa označuje ako tragédia v piatich dejstvách, pričom obsahom ani formou nezodpovedá tragédii, a nie je to ani dráma. Mojžiš je čisto epické dielo a zobrazovanie postavy Mojžiša je epické a nie tragické. Je to bojovný vodca svojho národa: počúva hlas svojho osudu, jeho úlohou je uskutočniť spoločný záujem a nie dosiahnuť svoj individuálny cieľ, pri ktorom sa hrdina tragédie dostáva do konfliktu so svetom, a v tomto boji neuspeje. Naproti tomu má Mojžiš poslanie dané od boha a po celý čas ho podporuje božia sila. Je to fatálny hrdina: sám tvrdí, že nemôže zhynúť, kým nesplní svoje poslanie. Ale je epickým hrdinom aj preto, že svoj národ úspešne prevedie cez všetky úskalia, ale sám nevstúpi na zasľúbenú zem, iba ju vzhliadne, to nie je tragický pád, to je akoby tam aj bol vstúpil. A napokon nie je tragickým hrdinom preto, lebo sa nedopúšťa tragických omylov a chýb, ani sám sa tak necíti, vo svojich posledných chvíľach smelo riekne:

„Dušu mi neťaží žiadna vina.“

Takto hrdinovia tragédií neumierajú. Oni umierajú s pocitom, že by chceli svoju dráhu zabehnúť ešte raz a poučený vlastnými omylmi by ju chceli zabehnúť lepšie ako predtým.

Autor zrejme vnímal tragicky protiklad medzi prorockým poslaním vodcu národa a jeho individuálnym osudom. Najprv sa musí vzdať svojich nádejí a snov, aby sa stal druhým človekom po Faraónovi, alebo samotným Faraónom, po dlhú dobu prežívať utrpenie svojho národa, dopustiť sa vraždy, tragicky prísť o svoju nedávno nájdenú sestru, skrývať sa, neskôr sa mu podarí žiť šťastným rodinný životom, ale odchádza, aby splnil svoje vznešené božské poslanie, pri ktorom musí neustále bojovať s hlúpym, servilným a nesúdržným národom, a napokon zomiera skôr, než by stúpil na pôdu novej domoviny, ktorú vykúpil celoživotným utrpením. To všetko je smutné, ale z Mojžiša to nerobí tragického hrdinu, a navyše jeho vzdanie sa ambícií, opustenie manželky a rodiny a pod., čo by v ňom mohlo vyvolať duševnú trýzeň, nie je podané dosť dramaticky, ale keby aj boli tieto udalosti intenzívnejšie vyfarbené, samotný dej by tragičnom nenaplnili. Príkladom toho je každý epický dej, ktorý nejaká autor spracoval ako tragédiu. Sem patrí okrem iných aj Panna Orleánska, ktorá nasledujúc svoje nebeské poslanie dovedie svoj ľud k víťazstvu, aj to je epický dej a epická postava, dramatickú hrdinku sa z nej snažil urobiť Schiller tak, že postavil do konfliktu jej lásku k nepriateľskému vodcovi a jej poslanie, ktorým bola porážka Angličanov, a hoci sa mu majstrovsky podarilo urobiť to dramaticky, epickosť z nej preniká už v dôsledku samotnej podstaty deja. Ale v Mojžišovi, ktorý vidí úspech a je so sebou duševne vyrovnaný, nie je ani toľko dramatických prvkov, a poéma – aj keby autor prepracoval jej nie vždy poetický jazyk, ktorý miestami padá na úroveň novinárskej prózy a je často ťažkopádny 35 a viac pozornosti by venoval vyjadreniu emócií a charakteristike vedľajších postáv, poéma aj tak zostane dramatizovaným eposom v dôsledku svojej témy a kompozície, ktorá je skôr historickou 'časovou následnosťou' než tragickou kolíziou a peripetiou.” 36

Súťaž vyhralo dielo s poradovým číslom päť. Z listu adresovaného Károlyovi Százovi z 12. septembra 1862 sa dozvedáme, že kritiku zverejnenú Oznámeniach akadémie vzal Madách na vedomie s hrdosťou a pochopením: „Nepatrím medzi tých, ktorí si zapchávajú uši pred kritikou. Tohoročnej dramatickej súťaže som sa zúčastnil dielom Mojžiš a názor posudkovej komisie ma presvedčil o nesprávnom základe môjho diela rovnako, ako keby išlo o akékoľvek iné dielo.” 37 O deň neskôr píše v podobnom duchu list Jánosovi Erdélyimu: „...tento rok ma motivovaný posudok poroty dramatickej súťaže Telekiho 38 dokonale presvedčil o tom, že moja súťažná práca Mojžiš nestojí na správnom základe a preto už viac neuzrie svetlo sveta.” 39

V poslednej vete sa však mýlil. Dielo Mojžiš bolo odvtedy viackrát vydané, dokonca bolo úspešné uvedené aj na divadelnej scéne. V 1970-tych a 1980-tych rokoch ho hrali v Maďarskom národnom divadle (Nemzeti Színház) v modernom spracovaní Dezső Kereszturyho viac než pätnásť rokov a dosiahlo takmer päťsto plne vypredaných repríz.

(Mózes. Tragoedia 5 felvonásban. Pályamű az 1862. évi Karátsonyi-jutalomra.
MTAK Kézirattára, Magyar Irodalom Színművészet 4° 35/A. 299.)