Imre Madách zomrel 5. októbra 1864 a bol pochovaný 7. októbra v skromnej rodinnej hrobke v Dolnej Strehovej. 1 Novohradská hradná župa sa v roku 1909 rozhodla, že veľkému rodákovi župy postaví dôstojný pomník. Župná rada ponúkla 1000 korún a vyhlásila národnú zbierku, pomocou ktorej sa miesto posledného odpočinku básnika malo stať dôstojným pietnym miestom. Spolu s výzvou boli rozposlané aj zbierkové hárky. 2 Zbierka však nebola úspešná a 1. svetová vojna a následné mierové zmluvy, v dôsledku ktorých sa zmenili hranice, túto otázku zatlačili na dlhú dobu do úzadia.

V dňoch 12.-13. septembra 1930 navštívil okresy Modrý Kameň a Lučenec prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk. O jeho ceste podrobne informoval aj pražský časopis Prágai Magyar Hírlap. 3 V piatok 12. septembra 1930 prezident pricestoval k víťaznej bráne v chotári okresu Modrý Kameň, kde ho maďarskí predstavitelia slávnostne privítali a odovzdali mu reprezentatívne vydania diel spisovateľov narodených a tvoriacich v týchto okresoch vrátane Imre Madácha, Kálmána Mikszátha a Valenta Balašu. Následne prezident so svojou delegáciou navštívil Dolnú Strehovú a v hrobke rodiny Madáchovej položil veniec s nápisom v maďarskom jazyku: „Autorovi Tragédie človeka T. G. Masaryk.“ Prezident sa vo svojom prejave vyjadril, že si Madácha neváži preto, lebo bol občanom slovenského pôvodu, ale preto, lebo v človeku hľadal človeka. Hoci na druhý deň v Lučenci počas prijatia delegácie miestnych Maďarov Madácha už označil za maďarského básnika, jeho slová vyvolali obrovské rozhorčenie maďarskej verejnosti. Reakciu na jeho neadekvátnu formuláciu nezmiernila ani skutočnosť, že staručký prezident prehovoril v maďarskom prostredím v maďarskom jazyku. Časopis Pesti Hírlap sa voči jeho výroku ohradil vo svojom úvodníku. 4 Lajos Gogolák, historik a odborník na slovenské dejiny a literatúru v novembrovom čísle (1930) časopisu Magyar Szemle v štúdii dôkladne podloženej údajmi vyvrátil slovenskú identitu Madácha. 5 Môžeme však s istotou tvrdiť, že návšteva prezidenta a jej mediálny ohlas upriamili pozornosť na zanedbanosť hrobu veľkého spisovateľa.

V lete 1932 Zsolt Harsányi, ktorý v tom čase pracoval na románe o živote Madácha, navštívil Dolnú Strehovú a uverejnil článok o Madáchovom hrobe s názvom Vence v Madáchovej hrobke. 6 Pri návšteve malého katolíckeho cintorína uvidel veľmi skromnú bielu kaplnku so šindľovou strechou. Hrdzavý zámok na dverách sa dal otvoriť len s pomocou zámočníka. Vo vnútri sa nachádzal obyčajný kamenný oltár a v podzemnej časti boli uložené pozostatky členov Madáchovej rodiny. Bočná stena hrobky sa pri pohrebe v minulosti zrútila a boli viditeľné rakvy, ktoré boli vo veľmi zlom stave. Okrem básnika boli v hrobke pozostatky jeho matky, syna, Aladára Madácha s manželkou a pozostatky ďalších neidentifikovaných členov rodiny. Nad kamenným oltárom boli zoschnuté znaky piety: vence prezidenta Masaryka a jeho dcéry.

Medzitým vznikli dve iniciatívy s cieľom vybudovať Madáchovi nové miesto posledného odpočinku. Na jeseň 1931 vznikla Maďarská vedecká, literárna a umelecká spoločnosť v Československu, ktorej vznik podporila nadácia prezidenta Masaryka sumou 1 milión československých korún, a v roku 1933 sa rozhodlo o vybudovaní dôstojného pamätníka. Architekt Andrej Szőnyi a vysokoškolský pedagóg František Wimmer uskutočnili prehliadku lokality v Dolnej Strehovej a vyhotovili vizuálny plán. Pamätník kruhového tvaru, v ktorom mala byť umiestnená hrobka, plánovali vybudovať v záhrade kaštieľa. Spoločnosť chcela pomník postaviť v roku 1934, ale ostalo iba pri plánoch a iniciatíva zanikla. 7

V lete 1932 Dolnú Strehovú navštívil historik a finančník Lajos Horánszky (1871–1944), riadny člen Kisfaludyho spoločnosti a obdivovateľ Madácha, ktorý sa na vlastné oči presvedčil o zúfalom stave hrobky. Potomkovia Madácha, jeho vnučka Flóra s manželom dr. Pálom Lázárom a ich dcéra žili v Madáchovom kaštieli v Dolnej Strehovej v pomerne skromných podmienkach. Ich majetok bol zaťažený vysokou hypotékou a bolo zrejmé, že rodina z vlastných prostriedkov nedokáže postaviť novú hrobku.

Horánszky zastával názor, že iniciátorom a realizátorom stavby nového náhrobného pomníku musí byť Kisfaludyho spoločnosť, ktorej renomovaným členom bol aj Madách. Pre svoj plán najprv získal Alberta Berzeviczyho, predsedu Kisfaludyho spoločnosti a predsedu Maďarskej akadémie vied. Lajos Horánszky v záujme získania potrebnej čiastky zmobilizoval maďarskú verejnosť a snažil sa presvedčiť aj vládne kruhy. Vyžadovalo si to však veľkú opatrnosť a obozretnosť, keďže výstavba sa mala realizovať v krajine, ktorá s Maďarskom nemala práve najlepšie vzťahy.

Preto boli za oficiálnych iniciátorov výstavby nového náhrobného pomníka vyhlásení Madáchovi potomkovia. Zo zachovalých dokumentov však vyplýva, že organizačne a finančne výstavbu zabezpečoval Lajos Horánszky, ktorý bol vplyvnou osobnosťou s rozsiahlymi kontaktmi.

Práce sa začali na jar 1934. Madáchovi potomkovia v parku kaštieľa vyznačili miesto novej hrobky, ktorú dal postaviť Pál Lázár z prostriedkov poskytnutých z Budapešti.Dňa 2. júla 1934 boli pozostatky Madácha a jeho rodiny za účasti predstaviteľov Kisfaludyho spoločnosti uložené v novej hrobke. Lajos Horánszky predniesol v mene Kisfaludyho spoločnosti emotívny slávnostný príhovor. Osud Madácha a jeho utrpenie prirovnal k osudu a utrpeniu maďarského národa. „Veľké dielo Madácha je oslavou pravekej sily Maďarov, jeho charakter a vernosť národu výrazom maďarských cností...“ - odznelo v jeho prejave. 8

Poslanec slovenského krajského zastupiteľstva, advokát János Giller (1886-1956) vyslovil v mene Madáchovho spolku v Lučenci odvážne slová: „Maďari žijúci na Slovensku sa hrdo hlásia k veľkému básnikovi a mysliteľovi.“ 9

Ďalšou úlohou bolo vyhotovenie pomníka hodného Madáchovho významu. Tvorbou pamätníka bol poverený Alajos Rigele (1879-1940), sochár žijúci a tvoriaci v Bratislave, o ktorom sa iniciátori výstavby pietneho miesta dozvedeli prostredníctvom jeho kolegu a priateľa Edeho Telcsa. Hoci Rigele vo svojej tvorbe používal rôzne štýly, v zásade bol realistickým sochárom a možno práve tomu vďačil za to, že sa objednávatelia rozhodli práve pre jeho dielo.

Alajos Rigele študoval na Viedenskej akadémii výtvarných umení. V záverečnom ročníku štúdia získal za náhrobný pomník Petra Pázmáňa cenu Vilmosa Fraknóiho - dvojročný študijný pobyt v Ríme. V roku 1911 sa definitívne usadil v Bratislave. Po skončení 1. svetovej vojny boli jeho hlavným existenčným zdrojom početné objednávky od bratislavských mešťanov, šestinu jeho diel tvoria náhrobníky. Zmenu v jeho živote priniesli 1930-te roky, keď si jeho tvorbu všimli rôzne združenia a inštitúcie. Rigele používal rôzne materiály: pracoval s kameňom, bronzom, drevom, ale podľa autora jeho monografie Zsolta Lehela sa špecifickosť jeho tvorby najvýraznejšie prejavuje v dielach z mramoru. 10 Vo svojich dielach pravidelne využíval zdôrazňovanie protikladov: často využíva jemne vypracovanú postavu vystupujúcu z drsného pozadia. „Jeho obľúbeným spôsobom dôrazu bolo vyzdvihovanie protikladu pohybu a pokoja“, - napísal Zsolt Lehel, ktorý Alajosa Rigeleho považuje za najvýznamnejšieho bratislavského sochára.

Rigele, ktorý ponuku s radosťou prijal, začiatkom roku 1936 pripravil dva návrhy a ich fotografie poslal Edemu Telcsovi. Jeden návrh zobrazuje orla chystajúceho sa vzlietnuť, druhý mladého muža s ramenami vystretými do výšky. 11 Návrh posudzovali Albert Berzeviczy, Géza Voinovich a Lajos Horánszky, ktorých však nemôžeme nazvať hodnotiacou komisiou, keďže nie je podložené, že by sa boli niekedy formálne zišli. Podľa spomienok Horánszkeho bol schválený druhý návrh. Horánszky umelca požiadal, aby ešte na jar uskutočnil prieskum terénu a predložil rozpočet. Socha mala byť vyhotovená do jesene, aby sa pamätník mohol odhaliť na Sviatok všetkých svätých. 12

Už začiatkom leta 1936 sochár poslal Edemu Telcsovi fotografie predlohy sochy vyhotovenej z hliny a žiadal ho o odborný posudok. Ako uvádzal, uvažoval o rozvírenej drapérii, ktorá by bola symbolicky v protiklade s pokojnými líniami tela. Do pohybu sa snažil vniesť obrovskú túžbu. 13

V máji 1936 Alajos Rigele uskutočnil obhliadku terénu v Dolnej Strehovej. Hrobku našiel v zanedbanom stave. V dôsledku neodborne vyhotovených základov a murárskych prác podzemná voda hrobku poškodila v takom rozsahu, že ju bolo potrebné kompletne prestavať.

Rigele so synom Lászlóm Rigelem sa v lete 1936 podujali vyhotoviť Madáchov pomník, osadiť ho na určené miesto a uskutočniť aj nevyhnutnú prestavbu hrobky. Sochu zdobiacu pomník a reliéfny portrét Madácha vyhotovil z bronzu a podstavec z odolného zeleného pieskovca. Umelec sa snažil vyjadriť monumentálnosť čo najjednoduchšími prostriedkami, keďže aj osobnosť samotného Madácha bola bez akýchkoľvek póz. Podľa jeho návrhu mala socha stáť na vrchole hrobky, ako to sám Rigele pekne vyjadril: „Duša človeka túžiaca do neba“. Rigeleovci sa podujali koordinovať všetky súvisiace práce a dohliadať nad ich realizáciou. Celkové náklady prác vyčíslili na 53 967 korún. 14

Pri zahájení prác dňa 14. augusta 1936 sa pozostatky príslušníkov rodiny premiestnili do dočasného hrobu a 12. novembra ich opäť uložili do hrobky prestavanej podľa pokynov architekta László Rigeleho. János Giller informoval Lajosa Horánszkyho o tom, že pozostatky členov rodiny boli uložené do novej hrobky bez účasti verejnosti. Dolnostrehovský vikár obnovenú hrobku vysvätil a rakvy v rámci pohrebného obradu požehnal. Po cirkevnom obrade sa rakvy uložili do hrobky, ktorú následne zamurovali. O pohrebnom obrade bola vyhotovená zápisnica. 15

Náhrobný pomník, ktorého odhalenie sa plánovalo na Sviatok všetkých svätých, napokon osadili pod vedením Alajosa Riegeleho 19. decembra 1936 bez akýchkoľvek sprievodných slávností. Umelec sa s uspokojením vyjadril: „Pomník pôsobí v nádhernom prostredí ušľachtilo a dôstojne. Remeselníci odviedli dobrú a poctivú prácu, ktorá je zárukou dlhej životnosti pamätníka.“ 16

Lajos Horánszky na riadnom mesačnom zasadnutí Kisfaludyho spoločnosti dňa 7. apríla 1937 oznámil, že Madáchov pamätník v Dolnej Strehovej je hotový a čaká na „slávnostné odhalenie“, ktoré sa však pravdepodobne kvôli prehlbujúcej sa politickej kríze neuskutočnilo.

V dôsledku viacerých zmien v rozpočte sa pri konečnom vyúčtovaní nákladov vyhotovenia Madáchovho pamätníka v Dolnej Strehovej ukázalo, že celkové náklady na pamätník dosiahli sumu 56 814 Kčs. Poslednú splátku umelec prevzal v polovici júla 1938. 17


O financovaní pamätníka nemáme dostatočné údaje, keďže po celý čas sa zachovávalo zdanie, že ide o súkromnú iniciatívu. Lajos Horánszky ako člen Kisfaludyho spoločnosti a koordinátor projektu určite predložil správu o realizovaných prácach, ale väčšina dokumentov spoločnosti bola pri obliehaní Budapešti na prelome rokov 1944/45 zničená. Je pravdepodobné, že pamätník bol v plnom rozsahu financovaný z prostriedkov získaných zo zbierky v Maďarsku. Najväčšou čiastkou pravdepodobne prispela Maďarská akadémia vied, ktorá k vyhotoveniu Madáchovho náhrobného pomníka prispela z úrokov nadácie manželky grófa Sándora Vigyázóa barónky Zsuzsanny Podmaniczkej minimálne sumou 3700 Maďarských pengő. 18 Ostatné zdroje zatiaľ nepoznáme a sú predmetom výskumu.