„…mennyi szellem, mennyi őserő. Százötven éves Az ember tragédiája”

n „…mennyi szellem, mennyi őserő. Százötven éves Az ember tragédiája”

Kisfaludyho spoločnosť založili priatelia Károlya Kisfaludyho na jeho počesť. Spočiatku bolo ich hlavným cieľom zachovávanie jeho pamiatky, ale v roku 1836 si okruh svojej činnosti rozšírili aj o rozvoj maďarskej literatúry a podporu tvorby mladých začínajúcich spisovateľov poskytovaním štipendií. Kisfaludyho spoločnosť začala svoju činnosť v roku 1837 a jej prvé stanovy vyšli v tlači v roku 1838.

Spoločnosť zasadala každý mesiac a každoročne sa dňa 8. februára na výročie narodenia Károlya Kisfaludyho konalo ich slávnostné valné zhromaždenie. Kisfaludyho spoločnosť si svojich riadnych členov volila, ale stanovy zakotvovali aj štatút patróna. Členovia so štatútom patróna po zaplatení ročného členského poplatku dostávali bezplatné publikácie spoločnosti. Kisfaludyho spoločnosť úzko spolupracovala s Maďarskou akadémiou vied. Jej zasadnutia sa spočiatku konali v prenajatých priestoroch MAV a od roku 1866 v jej novej budove. Tieto dve inštitúcie mali v postate rovnakú členskú základňu, dokonca platilo, že členstvo v Kisfaludyho spoločnosti bolo predpokladom členstva v akadémii. Kisfaludyho spoločnosť pôsobila v období 1837-1952 a po jej rozpustení sa zbierka vzácnych dokumentov a rukopisov a čiastočne zachované oficiálne dokumenty spoločnosti dostali do knižnice Maďarskej akadémie vied.

Po porážke revolúcie a boja za slobodu a nezávislosť 1848/49 bola verejná činnosť Kisfaludyho spoločnosti a ďalších národných inštitúcií zakázaná. Neskôr však zahraničnopolitické neúspechy a hospodárske ťažkosti habsburskej monarchie viedenskú vládu donútili zmierniť utláčateľskú politiku v Uhorsku. V roku 1860 mohla Kisfaludyho spoločnosť obnoviť svoju činnosť, ale bola pod dohľadom vlády a o svojich zasadnutiach musela informovať miestodržiteľskú radu. Nasledujúce roky môžeme považovať za zlatú éru Kisfaludyho spoločnosti. Jej predsedom bol slávny spisovateľ a mysliteľ József Eötvös, ktorý bol v roku 1848 ministrom pre náboženstvo a verejné školstvo.

Jej podpredsedom bol Ferenc Toldy, nestor maďarskej literárnej histórie, ktorý sa neskôr stal univerzitným profesorom, a riaditeľom spoločnosti bol do svojho zvolenia za generálneho tajomníka Maďarskej akadémie vied najvýznamnejší básnik a najväčšia literárna autorita svojej doby János Arany.

Podľa bodu 4. zápisnice na zasadnutí Kisfaludyho spoločnosti dňa 10. októbra 1861 jej riaditeľ János Arany účastníkom prezentoval dramatickú báseň s názvom Tragédia človeka, ktorej autor sa zatiaľ menovite nepredstavil. Arany považoval dielo „za vynikajúcu kompozíciu, ktorá by sa po menších formálnych úpravách mohla zaradiť do 60 publikácií, ktoré každoročne dostávali členovia spoločnosti, a mohla by byť zaradená do edície už v nasledujúcom roku“. Návrh bol schválený a riaditeľ bol poverený zabezpečením vydania diela. 1

János Arany dňa 31. októbra 1861 na zasadnutí Kisfaludyho spoločnosti so súhlasom autora prítomným členom prečítal úryvky z Tragédie človeka, 2 ktoré na nich urobili obrovský dojem. „Mal si ich vidieť, ako Eötvös, Csengery a ostatní […] vykríkli - To je nádhera!“ – písal János Arany vo svojom liste z 5. novembra 1861 Madáchovi. „Dielo, čo sa týka jeho základnej myšlienky, kompozície a všetkého podstatného, je originálne, odvážne a poetické. […]

Zvíťazili sme, priateľ môj!” – takto opísal Arany atmosféru zasadnutia, na ktorom prečítal úryvky z diela. 3 Historik Iván Nagy sa od blízkeho priateľa Madácha Ferenca Toldyho dozvedel o priebehu zasadnutia, na ktorom sa čítali úryvky z jeho diela a v liste z novembra 1861 sa ponáhľal o tom informovať Madácha. Toldy sa o Tragédii vyjadroval s nadšením a okrem iných povedal: „Každopádne sa musí preložiť do nemčiny a ďalších jazykov, lebo toto dielo sa preslávi na celom svete“. 4

Vydavateľ aj tlačiareň pracovali rýchlo a tak mohol János Arany už na zasadnutí 28. decembra 1861 oznámiť, že členovia spoločnosti už začiatkom januára dostanú svoj výtlačok Tragédie človeka a druhého zväzku románu Georga Eliota Adam Bede v preklade Ferenca Salamona. 5 Madách bol s vonkajším vzhľadom publikácie spokojný a našiel v nej len niekoľko tlačových chýb, ako o tom napísal 20. februára 1862 Aranyovi, 6 ktorý si však myslel, že by kniha mohla vyzerať aj lepšie. Na to však, aby Tragédia človeka vyšla v krajšej úprave a na kvalitnejšom papieri (mimo rámca zmluvy uzatvorenej s Gusztávom Emrichom, vydavateľom členských publikácií Kisfaludyho spoločnosti), nebolo dostatok peňazí. 7

Dňa 13. januára 1862 sa konala výročná členská schôdza Kisfaludyho spoločnosti spojená s voľbou nových členov. Zasadnutia sa zúčastnil aj guvernérsky radca Antal Baintner v pozícii vládneho inšpektora. Madácha za člena spoločnosti odporúčal podpredseda spoločnosti Ferenc Toldy za jeho zásluhy ako autora vynikajúceho diela Tragédia človeka. Madách bol deviatimi hlasmi za a jedným hlasom proti zvolený za riadneho člena Kisfaludyho spoločnosti. 8

Novozvolených členov mal v zmysle stanov spoločnosti predstaviť niektorý z pôvodných členov a následne musel každý novozvolený člen predniesť inauguračnú prednášku na ľubovoľnú tému. Madách vo svojom liste z 20. februára 1862 požiadal Aranya, aby ho pred inauguráciou predstavil, keďže si uvedomoval, že jeho meno sa dostalo do literárneho povedomia práve vďaka Aranyovi a že v prípade jeho negatívneho názoru by jeho dielo navždy „zapadlo prachom“. János Arany sa tejto úlohy s radosťou ujal. Podľa 1. bodu zasadnutia dňa 27. marca 1862 riaditeľ János Arany novozvoleného riadneho člena Imre Madácha predstavil a oznámil, že vo svojej inauguračnej prednáške sa bude venovať problematike Vzájomného vzťahu estetiky a spoločnosti. 9

Arany pri predstavovaní nového člena vyzdvihol obrovskú morálnu zodpovednosť a solidaritu, ktorú na seba prevzal tým, že Kisfaludyho spoločnosti Tragédiu odporúčal, lebo jej autor sa plne spoľahol na jeho rozhodnutie, či sa dielo dostane na svetlo sveta alebo „stratí v temnotách“. Madách sa úprimne priznal, že keby mu bol vrátil jeho dielo s negatívnym posudkom, bol by ho spálil „a Adam by svoj posledný sen sníval v ohni očistca.” „Nepatrí sa mi z mojej súčasnej pozície Tragédiu človeka podrobne analyzovať“, – povedal Arany, „ale každopádne musím reagovať na názor, že Tragédia je výrazom pesimistického svetonázoru“. Arany v Tragédii človeka nevidel pesimizmus, ak ju chápal ako kompaktný celok. „O čo tu vlastne ide? Lucifer žiada časť stvoreného sveta, aby ho mohol skaziť. Od Pána získa dva prekliate stromy. Pomocou jedného z nich človeka už skazil. On však chce v podobe Adama fyzicky zničiť celé ľudstvo, aby sa vôbec nezrodilo. Môžeme od Lucifera žiadať, aby Adamovi neukazoval budúcnosť jeho pokolenia v pesimistických farbách, keď jeho cieľom je vyvolať v ňom pochybnosti a tým vyhubiť všetkých jeho potomkov? Jeho temné vízie sa veru zhodujú s dejinami sveta. Ja to však popieram. Popri všetkej faktickej vernosti, akou autor zobrazuje jednotlivé éry je zrejmé, že v súlade s Luciferovým cieľom si vybral práve tie temnejšie stránky. To nie je pesimizmus autora: vyplýva to zo samotnej štruktúry diela. Mýli sa preto každý, kto ju chápe tak, že autor chcel poskytnúť verný obraz jednotlivých etáp dejín sveta a prostredníctvom nich sveta ako takého, poukazujúc na to, že v dejinách ľudstva neexistuje pokrok iba neustále cyklické opakovanie respektíve úpadok, až kým sa všetko neprepadne do nihilizmu. Pre toho, kto sa na túto kompozíciu díva v jej celistvosti, musí byť cieľ básnika jasný. Lucifer chce človeka úplne skaziť: dohnať prvého človeka do zúfalstva a tak v ňom zničiť celé jeho pokolenie, čo sa mu takmer aj podarilo prostredníctvom jeho temných obrazov, ale slovo lásky a božia ruka človeka odvedie z okraja priepasti.“ 10

Po tomto krátkom ale myšlienkovo bohatom úvode nasledoval Madách. 11 Je zaujímavé a zároveň príznačné, že Madách svoje kreslo v Kisfaludyho spoločnosti neobsadil beletristickým dielom ale vedeckou prácou. Možno v tom zohrával rolu aj jeho neúspech spred dvadsiatich rokov, keď jeho estetickú vedeckú prácu - analýzu Sofoklesovej tragédie posudzovatelia zamietli: chcel dokázať, že je mnohostranne nadaný umelec, skutočný poeta doctus. Vo svojej prednáške skúmal individuálny a spoločenský vplyv estetického vzdelania. „Javy spadajúce do okruhu estetického nielenže obohacujú život jednotlivca, ale sú aj dôležitými dokumentmi národného bytia“, – skonštatoval Madách, „aj keď si národný štát ešte nevydobyl svoje práva“. Ako príklad uviedol nemeckú kultúru, ale evidentne pod tým chápal maďarský národ a Uhorsko rozdrobené neoabsolutistickou mocou s cieľom integrovať ho do monarchie; a tak to chápali aj jeho súčasníci. Z jeho práce vysvitlo, že pre estéta Madácha sú maďarskými vzormi Vörösmarty a Arany a negatívnymi príkladmi a nositeľmi lacného vkusu denná tlač a vedecké publikácie využívajúce nenáročný jazyk. Madách sa nedokázal vyrovnať s myšlienkou literárnej tvorby za účelom živobytia a neuznával ani profesionálnych spisovateľov, čiže príliš neuznával ani román a za nasledovaniahodný vzor považoval dramatické skladby.

Na tomto zasadnutí oznámili aj vznik nadácie, ktorú Madách založil v prospech Kisfaludyho spoločnosti.

Madách zo svojho honoráru za prvé vydanie Tragédie venoval nezvyčajne vysokú sumu 100 forintov. Na tomto zasadnutí nadácia získala celkom 110 forintov v hotovosti a zaevidovala päť zakladacích listín.

Zápisnice poukazujú na to, že Madách sa už viac nezúčastnil zasadnutí Kisfaludyho spoločnosti. Jeho meno odznelo 5. októbra 1863, keď sa rokovalo o programe slávnostného valného zhromaždenia v nasledujúcom roku. Károly Bérczy navrhol, aby Madácha získali ako prednášateľa. Madách ochotne ponúkol úryvky zo svojho pripravovaného diela a 28. januára 1864 Károly Bérczy v jeho mene prítomným prečítal prvú scénu z jeho dramatickej skladby Tündérálom. Podľa zápisnice si členovia s potešením vypočuli úryvky, ale do programu valného zhromaždenia ich už nezaradili, lebo ten bol medzitým už schválený. 12

Na zasadnutí 26. októbra 1864 tajomník spoločnosti Ágost Greguss oznámil obrovskú stratu pre maďarskú literatúru aj Kisfaludyho spoločnosť: 5. októbra 1864 Imre Madách zomrel. Po správe o smrti spisovateľa okamžite požiadali Madáchovho dávneho priateľa Károlya Bérczyho, aby v súlade s tradíciou Kisfaludyho spoločnosti pripravil spomienkovú reč. Bérczy sa na to bez váhania podujal a dňa 6. februára 1866, po dlhej príprave a poldruha roka po Madáchovej smrti svoj spomienkový prejav predniesol na slávnostnom valnom zhromaždení Kisfaludyho spoločnosti. Hodnotenie literárnej a verejnej činnosti Madácha vložil do rámca jeho životopisu. V spomienkovej reči sa samozrejme najpodrobnejšie venoval jeho veľkému dielu Tragédii. Bérczy reagoval aj na pochybnosti súdobých kritikov, ktorí si kládli otázku či je Tragédia originálnym dielom a či jej autor čerpal z tvorby Goetheho, Miltona či Byrona. „Tragédia je verným odrazom charakteru a myslenia autora v takej miere, akú u iných autorov nenachádzame. Je takým verným obrazom duše Madácha, že by ju bol takto napísal aj keby o Faustovi nikdy nepočul!“ - vyhlásil Károly Bérczy vo svojom spomienkovom prejave, ktorý zaznamenal obrovský úspech. 13