Archeologická komisia Maďarskej akadémie vied zriadená v roku 1858 si vytýčila cieľ pripraviť prehľad archívov, starožitností a budov historickej hodnoty v Maďarsku. 1

Komisia touto úlohou poverila Ferenca Kubinyiho 2 a Flórisa Rómera. 3 Kubinyi, čestný člen Maďarskej akadémie vied, bol v období reforiem jedným z vedúcich predstaviteľov parlamentnej opozície. Bol právnikom a za svoju činnosť v období boja za slobodu bol uväznený. Po prepustení z väzenia sa venoval histórii a archeológii. V tom čase sa práve vrátil z Istanbulu, kde z poverenia Maďarskej akadémie vied hľadal stratené kódexy z knižnice kráľa Mateja.

Flóris Rómer bol benediktínsky mních, učiteľ, historik a archeológ. V tom čase bol ešte len korešpondenčným členom Maďarskej akadémie vied, ale vďaka jeho knihe o archeologických pamiatkach v regióne Bakony, ktorú vydal v roku 1860, jeho meno poznali v celej krajine. Bol zakladateľom archívu akademickej knižnice a do roku 1861 aj jeho prvým riaditeľom.

V auguste 1862 sa dvaja vedci spolu s architektom Károlyom Berghom vybrali do Novohradskej hradnej župy zmapovať významné cirkevné a svetské pamiatky v tomto kultúrne bohatom regióne. Čo ich asi viedlo, aby s nákladom vzácnych nákresov a záznamov zišli z pohodlnej hradskej a vybrali sa po krkolomnej ceste do Dolnej Strehovej? Krátko pred ich expedíciou vyšiel v časopise Vasárnapi Újság portrét Imre Madácha 4 a zrejme ich podnietil navštíviť autora, ktorý nedávno zažiaril ako nová hviezda na nebi maďarskej literatúry.

Po príchode sa dozvedeli, že nedávno z jeho pohostinného domu odišiel János Arany, ktorý sa u Madáchovcov zastavil na ceste z kúpeľov na Sliači. V kaštieli ich čakalo milé privítanie: niet divu, veď Ferenca Kubinyiho v župe každý dobre poznal.


Počas svojho pobytu si pozreli pekne upravenú záhradu Madáchovcov, starobylý evanjelický kostol, ktorý však v skutočnosti nebol historicky taký významný, a neskôr si pozreli aj starý rodinný kaštieľ, ktorý v období okupácie slúžil ako pevnosť a zničili ho Turci. Nanovo ho dal postaviť až starý otec spisovateľa Alexander Madách. V čase návštevy Rómera a jeho druhov slúžil ako sklad obilia a bol v ňom byt správcu veľkostatku.

Rómera mimoriadne zaujal dôsledne vedený rodinný archív, v ktorom našiel mnohé zaujímavé historické dokumenty. V porovnaní so súkromnými archívmi, ktoré mal možnosť skúmať, bol jedinečný svojho druhu. Imre Madách už v roku 1857 informoval tajomníka akadémie Ferenca Toldyho o vzácnych dokumentoch v jeho rodinnom archíve, ktorý v tom čase pravdepodobne usporadúval. Poslal mu dokonca krátku ukážku rukopisného prekladu textu s názvom Haazy Apatéka z češtiny, ktorý vyhotovil jeden z jeho predkov Gaspar Madách. Tento rukopis považoval za dôležitý aj József Szinnyei.

Po viacdňovej návšteve odchádzali z Dolnej Strehovej dobre naladení a spokojní. Vyprevádzal ich sused domáceho pána Gácsig na koni. „Kto by si bol vtedy pomyslel, že je to naposledy, že môžeme priateľsky stisnúť Madáchovu pravicu...“, - napísal Flóris Rómer.

Na pamiatku ich návštevy Madách venoval knižnici Maďarskej akadémie vied mimoriadne vzácny dar – prvotlač knihy Hymni. Expositio hymnorum cum commento. Hagenau: [Heinrich Gran], 1493, ktorá bola vytlačená na nemeckom jazykovom území. Knihu zostavil teológ Hilarius v 12. storočí. V súčasnosti je súčasťou Zbierky rukopisov a historických kníh knižnice Maďarskej akadémie vied (Inc. 383/koll.1.). Na predsádku knihy Madách napísal vlastnoručné venovanie: „Maďarskej akadémii vied venuje Imre Madách. V Dolnej Strehovej dňa 23. augusta 1862. Na pamiatku príjemného dňa, keď som mal tú česť privítať vo svojom domove svojich priateľov Ferenca Kubinyiho a Flórisa Rómera.“


Ako sa kniha dostala do Madáchovej knižnice, nie je známe. Podľa zoznamu mien na predsádke knihy a na jej prvej strane bola najskôr vlastníctvom Stephanusa de Rewu (maď. Istvána Révaiho) a v druhej polovici 18. storočia sa dostala ku Gáspárovi Szulyovszkému, ktorý bol pravdepodobne členom bratislavskej rady a bývalým žiakom Mateja Bela na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Prvotlač pravdepodobne získal starý otec spisovateľa Alexander Madách, keďže práve on sa snažil obnoviť knižnicu, ktorá sa za života Jána Madácha 5 stratila. Je však isté, že autor Tragédie venoval akademickej knižnici jeden z najvzácnejších pokladov rodinnej zbierky. Madáchove rukopisné dokumenty a knižnica sa v roku 1913 stali súčasťou knižnice Maďarského národného múzea. Literárny historik József Szücsi knižný fond preskúmal a vo svojej štúdii zverejnil jej súpis. 6 Skonštatoval, že knižnica je výsledkom zberateľskej činnosti troch členov rodiny: starého otca spisovateľa Alexandra Madácha, Imre Madácha st. a samotného spisovateľa. Takmer 1100 jej zväzkov zahŕňa publikácie od prvej polovice 18. storočia do prvej polovice 19. storočia. Staršie diela sa v zbierke nachádzajú len ojedinele.

Dar Imre Madácha sa prezentoval na zasadnutí Maďarskej akadémie vied dňa 27. októbra 1862. V bode 335. zápisnice je zaznamenané poďakovanie za dar a jeho odovzdanie do vlastníctva akademickej knižnice. 7

Rómer niekoľko týždňov po doručení smútočného oznámenia o smrti Madácha napísal svoje spomienky na návštevu u spisovateľa. Článok vyšiel 10. decembra 1864 v časopise Vasárnapi Újság pod názvom Spomienky na Imre Madácha. 8

Vyššie uvedená prvotlač však nebola jediným darom Madácha akadémii. Spisovateľ, ktorý mimochodom neustále zápasil s finančnými ťažkosťami, venoval 200 forintov zo svojho autorského honoráru za prvé vydanie Tragédie človeka vo výške 327,5 forintov na zvýšenie základného imania akadémie. Jánosovi Aranyovi, ktorého poveril odovzdaním daru, dňa 20. februára 1862 napísal: „Mal som rozhodne v úmysle svoje prvé dielo [honorár] obetovať na oltári múz a preto som sa rozhodol venovať 200 forintov zo svojho honoráru na zvýšenie základného imania akadémie.“ 9

Súčasťou najdôležitejších plánov zakladateľa akadémie Istvána Széchenyiho bolo zabezpečiť pre Maďarskú akadémiu vied vlastnú budovu. V období reforiem tomu však bránili rôzne okolnosti. V roku 1858 viedenský bankár gréckeho pôvodu a člen predstavenstva Maďarskej akadémie vied barón Simon Sina venoval 80 tisíc forintov na výstavbu paláca tejto vedeckej inštitúcie. Následne v roku 1859 Maďarská akadémie vied pod vedením grófa Emila Dessewffyho vyhlásila zbierku na výstavbu budovy akadémie, ktorá sa rozrástla na najvýznamnejšie spoločenské hnutie v období medzi revolúciou 1848/49 a Rakúsko-uhorským vyrovnaním. Tisíce jednotlivcov a mnohé združenia vznikajúce po zmiernení autokratickej vlády prispievali do zbierky na budovu akadémie. Vyzbieralo sa okolo 670 tisíc forintov, čo takmer pokrylo náklady na výstavbu. Budova akadémie, na výstavbu ktorej prispel aj Madách, otvorila svoje brány v decembri 1865 a odvtedy slúži účelom maďarskej vedy.