I keď je na titulnej strane prvého vydania Tragédie človeka uvedený rok 1861, v skutočnosti bolo dielo vydané 12. januára 1862. Náklad v počte 1500 kusov sa však nedostal do kníhkupectiev, ale bol rozdaný členom Kisfaludyho spoločnosti ako bezplatné členské kópie. Madách dostal 20 výtlačkov. Vzhľadom na veľký záujem v roku 1863 vyšlo druhé vydanie s rozsiahlymi úpravami, ktoré bolo zároveň posledným vydaním za života Madácha. V tomto vydaní Madách zohľadnil nielen odporúčania Jánosa Aranya, ale aj Károlya Szásza. Odborníci na základe zásady ultima manus ho preto považujú za konečný text dramatickej básne. Tragédia človeka bola vydané ešte niekoľkokrát po jeho predčasnej smrti (1864) a v roku 1923 pri príležitosti storočnice narodenia básnika Vilmos Tolnai pripravil jej prvé kritické vydanie. 1


Vilmos Tolnai (1870-1937), jazykovedec, literárny historik, riadny člen MAV a profesor na Alžbetinej univerzite v Pécsi pracoval s pôvodným rukopisom Madácha a odviedol mimoriadne dôkladnú prácu. V predslove zosumarizoval svoje zásady korektúry textu: „Pre verné sprostredkovanie textu sme vychádzali z jeho druhého vydania v roku 1863 ako poslednej verzie textu vydanej za života autora. Opravili sme iba niekoľko písmen a textových znakov na miestach, kde bolo zrejmé, že ide o tlačovú chybu, podobne ako to urobil aj Gedeon Mészöly 2 v roku 1922 vo vydaní Rózsavölgyiho. Ďalej sme za tlačové chyby považovali miesta, kde neprítomnosť alebo nadbytočnosť textových znakov narúšala verše, a kde rukopisná verzia a verzia vydaná v roku 1861 obsahujú čitateľnejší text.” Tolnaiho zásady korektúry textu platia dodnes a predstavujú základ textológie Madácha. 3 V poznámkach v spodnej časti hárkov Tolnai uviedol všetky zásahy do textu, „ktoré boli urobené v rukopise a v prvých dvoch vydaniach. Sú tam Aranyove poznámky a návrhy ako aj úpravy Károlya Szásza.“ Keďže Tolnai neváhal a začal pracovať priamo s rukopisom, čoskoro zistil, že zásahy Jánosa Aranya do textu sa z veľkej časti týkajú pravopisu, „lebo Madách nepísal podľa akademického pravopisu, ale používal starší pravopis, ale ani ten nepoužíval príliš dôsledne.” 4

Od Tolnaiho sa dozvedáme, že vydanie, ktorá bolo publikované počas vianočných sviatkov v roku 1923, sa vypredalo za štyri týždne a preto bolo v roku 1924 potrebná reedícia, ktorej text Tolnai ďalej upravoval.

Avšak ani prvé kritické vydanie diela nevyriešilo spor o tom, ktorá verzia textu sa má považovať za autentický text Tragédie človeka. Dramatická báseň bola zverejnená v roku 1934 pod záštitou Pála Gulyása. Gulyás na mnohých miestach ignoroval zásahy Jánosa Aranya a ponechal pôvodný text Madácha. Vilmos Tolnai za to Gulyása kritizoval s tým, že text z roku 1863 Madách schválil a že je potrebné rešpektovať vôľu básnika.

Text Tragédie človeka v dôsledku mnohých populárnych vydaní nevyhnutne strácal na kvalite: okrem hlavných rytmických a pravopisných chýb sa dokonca stalo, že sa z diela vynechali štyri riadky a dvakrát dva riadky sa zamenili. 5

V rokoch 1960-1970 sa opäť začal spor o autenticitu textu Tragédie človeka. V roku 1972 pri príležitosti 150. výročia narodenia Madácha dramatická báseň vyšla v spracovaní Józsefa Szabóa, zberateľa diel Madácha z Balašských Ďarmôt. Szabó na deviatich miestach ignoroval zásahy Jánosa Aranya a použil Madáchov pôvodný text. Od tohto obdobia existovali paralelne dva texty Tragédie človeka. 6 V roku 1996 Sándor Striker vydal „nedotknutú verziu” diela Tragédia človeka v dvoch zväzkoch.

Za základ považoval text z 26. marca 1860, keď dal Madách za svojim dielom poslednú bodku.

Aj z tohto podrobného prehľadu je zrejmé, že bolo čoraz potrebnejšie nové kritické vydanie Tragédie človeka na báze modernej filológie.

Druhé synoptické kritické vydanie Tragédie človeka vyšlo v roku 2005. 7

Ferenc Kerényi (1944-2008) bol literárny a divadelný historik, ktorý celý svoj život zasvätil skúmaniu maďarskej literatúry 19. storočia. V centre jeho záujmu boli Sándor Petőfi a Imre Madách, o ktorých vydal vynikajúce monografie. Ferenc Kerényi nevytváral rafinované teórie pri písacom stole, ale pracoval s pôvodnými rukopismi a zdrojmi a z nich vyvodzoval svoje závery. Preto sa zdá celkom prirodzené, že práve Kerényiho požiadali o vypracovanie druhého kritického vydania diela, keďže jeho vydanie z roku 1989 v spolupráci s Károlyom Horváthom bolo vypracované mimoriadne náročne v rámci Vybraných diel Imre Madácha: títo dvaja vynikajúci výskumníci po dôkladnom preskúmaní všetkých textových verzií určili základný a smerodajný text Tragédie človeka.

Károly Horváth v roku 1995 zomrel, čiže k tomuto veľkému kroku sa Kerényi podujal sám. Za spolupracovníka si zvolil Józsefa Wohlraba (1952-2012), súdneho znalca v oblasti rukopisu a strojopisu. Wohlrab využil svoju expertízu na literárnom poli už aj skôr: zrekonštruoval text diela Jánosa Aranya Buda halála a Ferenca Kölcseyho A szép Lenka, ale to boli práce menšieho významu. Wohlrab nepreháňal, keď sa o expertnom skúmaní Tragédie človeka vyjadril tak, že „spolupráca textológie a kriminalistiky je na texte takéhoto rozsahu bezprecedentná.” 7

Kerényi si za vzor vybral dielo Hansa Waltera Gablera, Wolfharda Stoppeho a Clausa Melchiora z roku 1984 v podobe trojzväzkového synoptického kritického vydania románu Jamesa Joyce Ulysses. Pracoval so štyrmi verziami textu: s pôvodným rukopisom Madácha (K), s textom, ktorý do pôvodného rukopisu doplnili Arany a Madách (K1), s prvým vydaním textu z roku 1861 (61) a jeho druhým vydaním, ktoré upravoval Madách aj Károly Szász v roku 1863 (63) a vyhotovil k nim mimoriadne dôkladné poznámky.

Ferenc Kerényi a József Wohlrab skúmali rukopis Tragédie človeka takmer štyri roky 8 do predtým nepredstaviteľnej hĺbky pomocou najmodernejších kriminalisticko-technických metód, písmeno za písmenom. Na farebných snímkach vyhotovených mikroskopom, resp. polarizačnými filtrami sa zviditeľnilo aj to, ako Arany v štýle Madácha prepísal, obtiahol a vyzdvihol slabo viditeľné časti písma. Zistilo sa nielen to, že Madách použil osem husacích pier, 9 ale podarilo sa určiť aj to, kedy si vymenil pero alebo kedy ho nabrúsil. Vďaka modernej technike sa zviditeľnila aj vec, ktorá je síce z filologického hľadiska nepodstatná, ale inak mimoriadne zaujímavá: odtlačok prsta Madácha na 42. strane, v VI. dejstve na pôvodnom rukopise. 10 I keď rukopis Tragédie človeka prešiel mnohými rukami, odtlačok prstu patrí nepochybne Madáchovi, pretože „farbivo detekovateľné v papilárnych líniách kože sa zhoduje s materiálom atramentu, ktorý autor používal...” 11


Zosumarizujme si kvantitatívne výsledky výskumu Kerényiho a Wohlraba:

Rukou Imre Madácha bolo urobených 825 opráv, rukou Jánosa Aranya 5 718 opráv, čo je pomerne vysoký počet zásahov, čo by mohlo dokonca potvrdzovať názory tých, ktorí chceli Aranya uvádzať ako spoluautora Tragédie človeka. Avšak i v tomto prípade je podstata skrytá v detailoch: 74,3% zásahov Aranya do textu sa týka pravopisu (napríklad spojenie slovesných predpôn pred slovesami so slovesami); 22,9% zásahov má technický charakter a uľahčuje prácu sádzača v tlačiarni (spojil písmená, doplnil skrátené mená postáv, napríklad: Luci[fer], vymazal apostrofy, ktoré mimoriadne sťažovali čítanie). 12 Tieto zásahy tvoria 97,21% opráv. A čo zvyšných 2,79%? Madách vyrastal a žil v oblasti, kde sa hovorilo poloveckým nárečím a v Csesztve a v Dolnej Strehovej, kde bolo prevažne slovenské obyvateľstvo. Je prirodzené, že do Madáchovej slovnej zásoby sa dostali aj nárečové slová a výrazy; tieto Arany zamenil za bežné spisovné slová. Do 2,79% spadajú okrem iného aj germanizmy, ktoré Arany nahradil maďarskými výrazmi.

Obrovská práca Ferenca Kerényiho a Józsefa Wohlraba jednoznačne dokazuje, že János Arany vo svojom liste Madáchovi zadefinoval rozsah a charakter svojich opráv v texte veľmi presne „Až na niektoré výnimky sa týkajú vonkajšej techniky.“ 13 Ukázalo sa, že János Arany doplnil text bez predchádzajúcej konzultácie len v piatich prípadoch: dva z nich sú pokyny pre inscenáciu. 14

Na záver môžeme skonštatovať, že výskum Kerényiho a Wohlraba definitívne ukončil 150-ročný spor o autorstvo Tragédie človeka, keďže s konečnou platnosťou odhalil obsah a rozsah Aranyovej korektúry diela.

Osobná tragédia Ferenca Kerényiho spočíva v tom, že z výsledkov tohto rozsiahleho výskumu sa mohol tešiť len čiastočne. Osud mu nedoprial dostatok času na rozbor a interpretáciu obrovského množstva nových údajov, ktoré sa dostali na svetlo sveta. Vo svojej monografii, ktorá vyšla v edícii Magyarok emlékezete v bratislavskom vydavateľstve Kalligram v roku 2006 síce stručne vyhodnotil a zosumarizoval zásahy do textu, ktoré odhalila expertná analýza, ale podrobnú obsahovú analýzu výsledkov už nedokončil kvôli svojej predčasnej a náhlej smrti v roku 2008.

Rozsiahla dokumentácia analýzy Józsefa Wohlraba je dostupná v knižnici Maďarskej akadémii vied.