Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku dňa 1. januára 2003 prevzalo Madáchov kaštieľ zo správy Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni a odvtedy je kaštieľ vysunutým pracoviskom MKMS.
Kaštieľom a históriou rodiny Madáchovcov sa zaoberalo viacero literárnych historikov a výskumníkov, medzi prvými bol Mihály Latkóczy, učiteľ Maďarského kráľovského štátneho gymnázia v Lučenci. Ten ako prvý navštívil Madáchov kaštieľ po smrti Imricha Madácha a mal možnosť skúmať rodinný archív. Výsledky svojich výskumov uverejnil v štúdii Madách Imre őseiről (O predkoch Imre Madácha) v roku 1901. Menyhért Palágyi navštívil Madáchov kaštieľ 21. augusta1890 a v zachovanom archíve rodiny skúmal jednak Madáchov rodokmeň a čítal aj zachované rukopisy a zápisky z pozostalosti Imre Madácha. Svoje výskumy uverejnil v publikácii Madách Imre élete és költészete képekkel (Život a poézia Imre Madácha s obrazmi) (Budapešť, Vydavateľstvo Athenaeum Irod. és Nyomdai R.T., 1900).
Literárny historik Ferenc Kerényi, dvojnásobný laureát Madáchovej ceny, ktorý sa okrem iného venoval aj životu a dielu Imre Madácha, sa na žiadosť nášho múzea od roku 2004 zapájal do prípravných prác, ktoré sa jednak snažili upresniť históriu kaštieľa na základe výsledkov novších výskumov, jednak sa na základe upresnenia existujúcich zdrojových prác snažili prispieť k príprave projektovej dokumentácie renovácie kaštieľa. Ferenc Kerényi vo svojej publikácii o Imrichovi Madáchovi na základe výsledkov vlastných výskumov a revidovania zdrojových prác starších výskumníkov uverejnil súhrnnú históriu Madáchovho kaštieľa.
K spracovaniu histórie kaštieľa okrem iného prispel aj tento literárno-historický dokument, ako aj výsledky výskumu Latkóczyho a cenné záznamy Menyhérta Palágyiho. Pri výskume histórie Madáchovho kaštieľa, najmä udalostí po roku 1945, nám pomáhali aj dokumentaristka múzea v Dolnej Strehovej Dana Veselovská a Helena Ferencová, bývala pracovníčka kaštieľa v Dolnej Strehovej, v súčasnosti riaditeľka Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni, a ktorým by som touto cestou chcela vyjadriť poďakovanie za ich pomoc. Zhrnutie histórie kaštieľa je samozrejme bez nároku na úplnosť úzko prepojené aj s históriou rodiny Madáchovcov.
„Rodina Madáchovcov je jednou z najstarších maďarských famílií“ – píše Ferenc Kerényi, a že je to skutočne pravda, dokazuje práve rodokmeň rodu. Ten zostavil sám Imre Madách a bol uverejnený v publikácii Ivána Nagya Magyarország családai címerekkel és nemzedékrendi táblákkal (Maďarské rody s erbmi a generačnými tabuľkami). Na základe údajov v publikácii na čele rodu stál v období 1223-1250 Radon comes.
László Zolnaymu sa dokonca podarilo stanoviť pôvod predchádzajúcej generácie rodu, ako to uvádza Kerényi, a na základe jeho zistení sa za prvého predchodcu rodu môže považovať Nyárád Kürtösi, a v rovnakom období sa objavuje aj priezvisko Madách. „Dôstojným symbolom rozkvetu a moci rodu v stredoveku je hradný kaštieľ uprostred majetku rodu v Dolnej Strehovej“ – uvádza ďalej Kerényi, ktorý bol už v roku 1430 rezidenciou rodu a od polovice 15. storočia rodina používala prímená Strehovský a Kelecsényi.
V čase tureckých nájazdov Turci zničili aj dolnostrehovský kaštieľ a obec do roku 1594 patrila do sečianskeho sandžaku. Z predkov rodu sa v roku 1585 z tureckého zajatia vrátil Peter Madách a jeho švagor János Rimay pod jeho vplyvom prešiel na luteránsku vieru.
Prastarý otec básnika János Madách (vnuk Petra Madácha, otec: Gáspár) obetoval takmer všetko náboženskému životu. Keďže rodina sa nevyhla ani sporom o majetok a János Madách taktiež nedokázal milovanej cirkvi nič odoprieť, keďže sa okolo neho spolčovali rozhorčení protestanti, historické majetky rodiny putovali rad-radom do zálohu a ich najväčšia časť sa „dostala do rúk Révayovcov priženených z Trebostova“ – uvádza Latkóczy (od roku 1604 bola v rukách Révayovcov aj veľká časť Dolnej Strehovej ako záložný majetok).
Rodinný majetok po smrti prvej manželky Jánosa Madácha okrem toho, že Dolnú Strehovú v roku 1758 zničil požiar, zmenšilo aj odovzdanie časti jej vena.
János Madách si nevedel pomôcť, ale svojej rodine nepomohol ani tým, že po svojej smrti 17. mája 1768 odkázal aj zvyšnú časť majetku evanjelickej cirkvi, čím svojho deväťročného syna a svoju vdovu dostal do zúfalej situácie. To bol dôvod, prečo členovia rodiny opustili Dolnú Strehovú a presťahovali sa do jedného zo želiarskych domov v neďalekej dedinke Kisfalu a tam vlastne rodina začína celkom odznova.
Mladý Sándor Madách, ktorý v roku 1780 získal diplom advokáta a v roku 1778 sa oženil s Annou Ruszovou nešľachtického pôvodu, začína svoj zápas za opätovný rozmach rodu.
Vďaka ťažkej, ale cieľavedomej práci a prostredníctvom obnovenia svojich župných kontaktov v roku 1784 začal renováciou spustnutého starého kaštieľa, ktorá trvala do roku 1799, ale v roku 1786 bol už oficiálne obyvateľom Dolnej Strehovej.
Prostredníctvom budovania svojej kariéry a kontaktov sa mu v roku 1809 podarilo odkúpiť majetky v Dolnej Strehovej a v Kisfalu, ktoré boli od roku 1604 v zálohu vrátane „nového“ kaštieľa, ktorý v Strehovej postavili Révayovci, čiže barokovú budovu dnešného múza, ktorej renovácia a prestavba v klasicistickom štýle bola dokončená v roku 1811, keď sa sem rok po uzatvorení manželstva v roku 1810 prisťahoval Imre Madách st. a jeho mladá žena Anna Majthényiová, matka básnika.
(Anna Majthényiová do rodiny priniesla ďalšie majetky, okrem iných aj statok v Csesztve v Novohradskej župe, čím sa majetok rodiny ďalej zveľadil).
V tomto kaštieli sa 21. januára 1823 narodil Imre Madách, ktorý tu napísal svoje slávne dielo Tragédia človeka, sem sa vrátil z Csesztvy po svojom rozvode a tu aj zomrel a je pochovaný v parku kaštieľa, kde pod náhrobným pomníkom našiel miesto večného odpočinku.
Po smrti básnika dňa 2. januára 1872 správu rodinného majetku prevzal jeho v tom čase už dospelý syn Aladár Madách.
Na základe dokumentu z roku 1887 bol majiteľom Madáchovského kaštieľa (súpisné číslo 63) Aladár Madách, ktorý tu so svojou manželkou Máriou Feketeovou žil až do konca života (23. júl 1908), a ako poznamenal Menyhért Palágyi po svojej návšteve v lete roku 1890: „Akoby osud chcel odčiniť, čoho sa dopustil na básnikovi, lebo jeho syna obdaril všetkými radosťami rodinnej pohody. Prozreteľnosť mu totiž dopriala ženu, ktorej srdce je plné dobra, jej povaha je jedna báseň a jej myšlienky sú hrejivým, sladkým slnečným lúčom“.
V roku 1908 po smrti Aladára Madácha sa majiteľkou kaštieľa stala jeho dcéra Flóra Madáchová, ktorá v kaštieli žila so svojou rodinou – dvoma deťmi z prvého manželstva a so svojim druhým manželom Pálom Lázárom a ich spoločným dieťaťom až kým neprišli o rodinný majetok.
Kalvária budovy a jeho zariadenia nevyčísliteľnej hodnoty začala už začiatkom 1930-tych rokov, keď sa Flóra Madáchová a jej manžel Dr. Pál Lázár tak zadlžili, „že ich dlžoba, úroky a náklady spolu vysoko, azda až dvojnásobne presahovali hodnotu ich majetku...a neostávalo im iné, ako dražba“ – píše advokát János Giller Lajosovi Horánszkemu v roku 1937. (Obaja spolupracovali na výstavbe Madáchovho náhrobného pomníka).
Pozrime sa však, čo tomu predchádzalo.
Už kúpnopredajná zmluva v lučeneckom archíve vyhotovená 6. októbra 1924 v Dolnej Strehovej, schválená aj uznesením Štátneho pozemkového úradu v Prahe č. 72837/25-I/4, naznačuje finančnú situáciu rodiny, keďže v zmysle zmluvy bola Flóra Madáchová nútená predať viacero parciel patriacich do rodinného majetku.
K predaju ďalšieho majetku došlo v roku 1932 a v roku 1936 bol majetok rodiny rozdelený medzi obyvateľmi Dolnej Strehovej. Všetky úsilia na zlepšenie finančnej situácie rodiny boli márne, všetko nasvedčovalo tomu, že veriteľská slovenská banka ostávajúce nehnuteľnosti skôr či neskôr vydraží.
Dňa 2. marca 1938 rodina definitívne prišla o všetky majetky v Dolnej Strehovej. Majetok sa vydražil a kaštieľ sa dostal do vlastníctva Poľnohospodárskej účastinnej spoločnosti Brázda so sídlom v Bratislave. Majetkové právo bolo zapísané na Okresnom úrade v Modrom Kameni pod číslom 5480/1938.
Dňa 4. januára 1943 vládny guvernér vyslaný do Dolnej Strehovej odkúpil Madáchov kaštieľ a časť parku okolo kaštieľa za účelom zriadenia poštového úradu, základnej školy s tromi triedami, notárskeho úradu pre obec a ostatné priestory kaštieľa plánovali využiť ako služobné byty.
Druhá svetová vojna a jej dôsledky spečatili aj osud strehovského kaštieľa, hoci v porovnaní s mnohými podobnými pamätnými miestami sa jeho osud vyvíjal ešte relatívne šťastlivo.
Z budovy s bohatou históriou po roku 1945 zmizlo takmer všetko. Vstupné schodisko rozobrali a zábradlie z tepaného železa sa dostalo do zberu starého železa. Okná porozbíjali a zničili aj pôvodné okenné rámy a dvere. Dekoratívne intarzované parkety vytrhali a aj v anglickom parku okolo kaštieľa vyrúbali niekoľko stromov.
Po skončení vojny v roku 1949 bola v kaštieli zriadená osemročná stredná škola, do ktorej spádovej oblasti patrili obce v okruhu 24 km. V roku 1955 táto škola požiadala Odbor školstva Okresného národného výboru v Modrom Kameni o finančnú pomoc na komplexnú renováciu budovy, ohradenie parku a obnovu náhrobného pomníka. Spomínalo sa aj zriadenie pamätnej izby Madácha, ale napokon sa peniaze našli iba na obnovu dvoch tretín budovy a ostané plány sa nezrealizovali.
V roku 1955 Zoltán Batel, učiteľ školy, ktorá vykonávala svoju činnosť v kaštieli, Bélovi Balázsovi, reportérovi časopisu Hét povedal: „Izba, v ktorej Imrich Madách žil a napísal svoje veľké dielo, je v súčasnosti skladom, ale časom sa v nej zriadi múzeum. Chcel by som získať doterajšie vydania Tragédie, fotografie Madácha a jeho rodiny a novinové články o básnikovi a jeho diele.“
Jeho plán sa mu žiaľ nepodarilo uskutočniť, keďže ho medzitým preložili na iné miesto, ale aspoň odovzdal dovtedy zachránené a zozbierané dokumenty predstaviteľom neskôr zriadeného Madáchovho múzea.
Medzitým sa priestory kaštieľa využívali ako učiteľský byt, skladové priestory, materská škôlka a školské triedy. Plán rozvoja obce obsahoval aj výstavbu novej základnej školy pri kaštieli, čo je zaznamenané aj v zápisnici z roku 1959. Hoci sa tento plán nestretol s jednoznačným súhlasom, na severnej strane parku kaštieľa sa absolútne bez ohľadu na historické prostredie postavila škola, ktorá bola odovzdaná do užívania dňa 1. novembra 1961. Napriek tomu, že 9. novembra 1963 bol kaštieľ vyhlásený za kultúrnu pamiatku, na južnej strane parku patriaceho ku kaštieľu v roku 1976 odovzdali jednoposchodovú štvorbytovú budovu s bytmi pre učiteľov.
V roku 1963 obec vtedajšiemu Plánovaciemu odboru Okresného národného výboru v Lučenci predložila rozhodnutie obecnej rady, v ktorom v rámci 5. bodu sedemročného plánu rozvoja obce žiada komplexnú renováciu kaštieľa za účelom zriadenia obvodného zdravotného strediska s termínom do roku 1970.
Dňa 12. marca 1964 sa obec obrátila na Okresný národný výbor v Lučenci so žiadosťou, aby sa v kaštieli mohli umiestniť aj prevádzky služieb, ktoré v obci chýbali.
Rok 1964 a 100. výročie smrti Imricha Madácha však priniesli obrat a internacionalistický duch doby radikálne zmenil plán rozvoja obce, keďže UNESCO a dokonca aj Svetová rada mieru odporúčali oslavy 100. výročia smrti básnika zaradiť medzi „významné kultúrne výročia“ a poprední predstavitelia susednej Maďarskej ľudovej republiky vyzvali svojich susedov k spoločným oslavám tohto výročia.
Následne aj Slovenská národná rada považovala za dôležité, aby si autora Tragédie človeka, rodáka z Dolnej Strehovej, pripomenula v duchu československej kultúrnej politiky pri príležitosti jeho medzinárodne uznávaného výročia už aj z toho dôvodu, že to bolo súčasťou kultúrnej dohody medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou. Podpísaný dokument poveroval organizáciou osláv storočnice nasledovné inštitúcie: Slovenskú národnú radu, Krajský národný výbor v Banskej Bystrici, Školskú a kultúrnu komisiu Okresného národného výboru v Lučenci, Miestny národný výbor v Dolnej Strehovej, Slovenský zväz spisovateľov, Okresný výbor Csemadoku a Slovenský zväz obrancov mieru, samozrejme pod vedením straníckych orgánov.
Kaštieľ bol ešte stále vo veľmi zlom stave. Pre krátkosť času sa plánovala renovácia len troch miestností a zriadenie pamätnej izby. Ale práce sa na jar 1964 ešte nezačali.
Vtedy vstúpil na scénu zanietený pamiatkar Géza Balassa, pracovník Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici, ktorý predložil hotový návrh a scenár kultúrneho programu a zriadenia výstavy ako sprievodného podujatia spomienkovej slávnosti pri hrobe básnika.
Následne udalosti nabrali rýchlejší spád. V lete 1964 sa začali renovačné práce a za poldruha mesiaca bol celý kaštieľ, okrem niekoľkých menej dôležitých miestností, zrenovovaný. Do prípravných prác predchádzajúcich oslavám sa zapojila celá obec. Obyvatelia pomáhali pri úprave okolia kaštieľa a parku a okrem toho si upravili aj okolie svojich príbytkov. Školská a kultúrna komisia v Lučenci zabezpečila prostriedky na výkon renovačných prác. Vďaka iniciatíve Gézu Balassu k zakúpeniu dobového zariadenia prispelo aj Krajské stredisko pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici a odbornú a vecnú pomoc poskytli aj mnohé inštitúcie z Maďarska. Výstava zaberala šesť miestností kaštieľa a bola venovaná životu a dielu básnika.
Rada Okresného národného výboru v Lučenci vo svojom uznesení č. 61 z 25. septembra 1964 schválila ďalší rozvoj kaštieľa a za svoj cieľ si stanovila zriadenie múzea s celoštátnou pôsobnosťou zachovávajúceho a prezentujúceho slovensko-maďarské tradície. Tento plán sa však kvôli dvojitej interpretácii spoločných dejín nezrealizoval.
Dňa 5. októbra 1964 sa pri príležitosti 100. výročia smrti básnika uskutočnila spoločná spomienka na básnika. V predvečer osláv sa v Lučenci uskutočnila slávnostná akadémia, a v nedeľu v Dolnej Strehovej sa za účasti renomovaných slovenských a maďarských hostí, novinárov a Československej televízie uskutočnilo slávnostné odovzdanie objektu múzea a otvorenie novej výstavy v renovovanom kaštieli. Po slávnostných príhovoroch pri hrobe básnika si jeho pamiatku uctili položením vencov mnohé organizácie.
Názov pamätnej izby sa vzhľadom na rozsah výstavy zmenil na Literárne múzeum Imre Madácha a múzeum sa stalo súčasťou Mestského múzea vo Fiľakove. Pracovníkom múzea bol jediný lektor, ktorý zároveň sprevádzal návštevníkov múzea. Podľa záznamov v Mestskom múzeu vo Fiľakove sa v 2. polroku plánu práce múzea schválenom Okresným výborom komunistickej strany a Okresným národným výborom v roku 1965 uvádza, že pracovníci múzea pomôžu pri vyhľadávaní a obstarávaní zariadenia a dokumentov Literárneho múzea Imricha Madácha, a že si múzeum v záujme obohatenia výstavy zapožičia niekoľko exponátov. Múzeum bolo prvou a jedinou múzejnou inštitúciou v okrese Veľký Krtíš. V záznamoch Mestského múzea vo Fiľakove z roku 1966 sa o Dolnej Strehovej už nehovorí.
Okres Veľký Krtíš bol vytvorený v roku 1968 v rámci územnej reorganizácie krajiny z periférnych oblastí Lučeneckého, Zvolenského a Levického okresu. Jeho ustanovujúca schôdza sa konala vo Veľkom Krtíši dňa 31. júla 1968. V tejto súvislosti bolo premenované aj múzeum v Dolnej Strehovej, ktoré sa od 1. septembra 1968 nazývalo Okresným literárnym múzeom v Dolnej Strehovej a svoju činnosť vykonávalo pod záštitou Okresnej školskej a kultúrnej komisie.
V tomto roku sa zároveň začalo aj s tematickým rozširovaním múzea a bola zriadená výstava venovaná ďalšiemu veľkému literátovi Kálmánovi Mikszáthovi, rodákovi zo Sklabinej.
Dňa 27. septembra 1968 na základe uznesenia č. 10 Pléna Okresného národného výboru došlo k zmene tematickej náplne múzea a múzeum dostalo názov Okresné vlastivedné múzeum s odôvodnením, že v budúcnosti bude potrebné stavať na bohatých literárnych a kultúrnych tradíciách okresu. Budova v tomto období slúžila okrem múzejných účelov aj ako zdravotné stredisko: nachádzala sa tu ambulancia a poradňa pre nastávajúce mamičky a deti, ktorých činnosť v budove chceli predstavitelia okresu v budúcnosti zrušiť jednak kvôli zhoršujúcemu sa stavu budovy, jednak kvôli rozširovaniu cieľov v oblasti činnosti múzea.
Na rozšírenie tematického záberu múzea sa naskytla vynikajúca príležitosť v súvislosti so 120. výročím revolučných udalostí 1848/1849, ktoré múzeu stanovili úlohu prezentovať bohaté revolučné tradície a slávne osobnosti regiónu (Janko Kráľ, Ján Rotarides, A. H. Škultéty).
Ďalej sa plánovalo aj zriadenie etnografickej a prírodopisnej zbierky. Na to však boli potrebné priestory. Literárny charakter múzea sa dostával čoraz viac do úzadia a inštitúcia pôsobila skôr ako výstavný priestor s jedným lektorom a ročnou návštevnosťou 3000-4000 návštevníkov.
Vyššie uvedené skutočnosti dokumentuje aj Uznesenie č. 148/1977 Rady Krajského národného výboru v Banskej Bystrici zo 6. júla 1977, ktoré stanovilo koncepciu ďalšieho rozvoja múzea na obdobie 1980-1985. Súčasťou koncepcie bola renovácia kaštieľa v Dolnej Strehovej a rozšírenie literárno-historickej expozície o vlastivednú a etnografickú sekciu, ktorá sa mala zriadiť a sprístupniť už v 1980-tych rokoch. Pritom sa musela začať aj renovácia budovy, počas ktorej boli návštevníkom sprístupnené len niektoré jej časti. V rokoch 1985-1986 boli expozície zrušené kvôli kolapsu jednej z veží kaštieľa, niektoré exponáty boli venované školám, iné sa dostali do depozitárov umeleckých pamiatok. Toto obdobie plné neistôt trvalo až do roku 1991, keď sa uvoľnili priestory v barokovom kaštieli postavenom v roku 1730 v Modrom Kameni. Na základe Rozhodnutia č. 349/1996 Ministerstva kultúry SR z 15. februára 1996 bolo zriadené Múzeum bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni, v ktorom dostali priestor aj dovtedy zozbierané dokumenty a expozície z kaštieľa v Dolnej Strehovej.
Osud kaštieľa v Dolnej Strehovej ako detašovanej sekcie Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni a jeho organizačné začlenenie sa v období 1996-2002 viackrát zmenilo.
V roku 1996 sa na základe nariadenia ministerstva kultúry začala centralizácia kultúrnych inštitúcií. Na základe Rozhodnutia č. 2368/1996 Ministerstva kultúry SR z 28. júna 1996 sa kaštieľ v Dolnej Strehovej začlenil medzi inštitúcie Senohradského kultúrneho centra vo Veľkom Krtíši s názvom Senohradské múzeum, ktorého zriaďovateľom a správcom sa stal Krajský úrad v Banskej Bystrici. Ešte sme si ani nestihli zapamätať nový názov inštitúcie, a už v roku 1997 bola premenovaná na Hontiansko-novohradské kultúrne centrum vo Veľkom Krtíši a múzeum dostalo názov Hontiansko-novohradské múzeum bábkarských kultúr a hračiek. Ani tento názov však dlho neostal, lebo Krajský úrad v Banskej Bystrici svojim Rozhodnutím 98/03573 z 5. júna 1998 múzeu opäť vrátil pôvodný názov Múzeum bábkarských kultúr a hračiek Hrad Modrý Kameň. Ministerstvo kultúry síce už nezmenilo názov múzea, ale podstatne zmenilo jeho organizačné začlenenie. V roku 1998 v rámci nového procesu decentralizácie upravujúcom právnu subjektivitu kultúrnych zariadení Ministerstvo kultúry SR múzeum v Modrom Kameni na základe Rozhodnutia č. 1062/2002 zo dňa 1. júla 2002 stanovuje ako jedno zo špecializovaných múzeí Slovenského národného múzea. V tom istom roku dňa 1. júla 2002 Ministerstvo kultúry SR zriaďuje ako ďalšie národnostné múzeum SNM Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku a už na jeseň toho roku sa začnú rokovania s predstaviteľmi Banskobystrickej župy ohľadom organizačného začlenenia Madáchovho kaštieľa v Dolnej Strehovej a Pamätného domu Kálmána Mikszátha v Sklabinej. Odbor menšinovej kultúry aj Odbor kultúrneho dedičstva MK SR zastávali názor, aby sa novým správcom oboch literárnych pamätných miest stalo MKMS, keďže sa tým zdôrazní ich literárno-historický charakter. Rozhodnutie bolo prijaté v roku 2002 a tak obe literárne pamätné miesta mohli od 1. januára 2003 pokračovať vo svojej činnosti ako súčasť SNM – Múzea kultúry Maďarov na Slovensku.
V roku 2006 boli dokončené renovačné práce na pamätnom dome v Sklabinej a odvtedy návštevníkom ponúka novú expozíciu a množstvo zaujímavých programov.
Stav druhého pamätného miesta v roku 2003 taktiež nebol najlepší, a preto sa okamžite začalo s revíziou stavu Madáchovho kaštieľa, jeho parku a náhrobného pomníka.
V roku 2003 sa podarilo zabezpečiť pokosenie parku, opravu podstavca pomníka a renovačné práce v jeho bezprostrednom prostredí. V kaštieli sa urobili menšie opravy a zriadila sa nová výstavná sieť, v ktorej boli vystavené grafiky Jánosa Kassa k Tragédii človeka. Finančné prostriedky na tento účel poskytol vtedajší úrad podpredsedu vlády pod vedením Pála Csákyho.
Už od roku 2004 sme spolupracovali s organizátormi z Maďarska, s ktorými sme spoločne začali organizovať dvojdňové podujatie Madáchove literárne dni, pričom prvý deň podujatia sa konal v Madáchovom kaštieli a druhý v Madáchovej kúrii v Csesztve. Vtedy sa do spoločnej práce zapojil aj literárny historik Ferenc Kerényi, ktorý sa stal členom tímu odborníkov, usilujúcich sa vypracovať plán ďalšieho využívania kaštieľa. Do práce sa zapojil aj inžinier architekt Zsolt Papp a jeho spoločnosť PROART s.r.o. a pracovníci Pamiatkového úradu v Leviciach a Banskej Bystrici, s ktorými naďalej spolupracujeme.
V roku 2005 sa uskutočnili prvé revízne práce - sondáž externých múrov za účelom stanovenia ich vlhkosti a posúdenie stavu strechy. Cieľom sondáže interiérových stien a posúdenia stavu podláh bolo stanoviť množstvo cementu a betónu potrebného po akútnych opravách. Po posúdení technického stavu objektu sa pristúpilo k vypracovaniu plánu prvej etapy renovácie kaštieľa.
Keďže na vypracovanie projektovej dokumentácie sme museli zabezpečiť finančné prostriedky, začali sme uvažovať o prioritnej renovácii pracovne spisovateľa nazývanej „Leví brloh“. Na tento účel sa nám podarilo získať finančné prostriedky od Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Po sondáži interiérových stien v roku 2006 sme si uvedomili, že z 1 milióna SK, ktoré sme získali namiesto požadovaných 3 miliónov Sk, nebude možné zabezpečiť všetky práce potrebné na renováciu pracovne, požiadali sme o presun tejto sumy za účelom vyhotovenia projektovej dokumentácie, ktorú vypracovala spoločnosť PROART.
Už od roku 2003 sa sústavne snažíme dopĺňať vnútorné vybavenie interiérov kaštieľa a technicky ich vylepšovať, aby sme v týchto priestoroch mohli usporadúvať nové výstavy. V kaštieli sme záujemcom sprístupnili druhú edíciu série grafík Mihálya Zichyho k Tragédii človeka vďaka Zichyho spoločnosti a Istvánovi Csicseri-Rónaymu, pravnukovi Mihálya Zichyho, ktorý napokon umelecké diela venoval MKMS, podobne ako sme dostali do daru grafiky Jánosa Kassa, ktoré sme vystavovali v roku 2003.
V roku 2008 bola vyhotovená projektová dokumentácia renovácie a plán ďalšieho využívania kaštieľa, ktorú sme verejnosti predstavili a prezentovali v októbri rámci Madáchových literárnych dní.
V roku 2008, keď sme už mali stavebné povolenie na renováciu, sme intenzívne hľadali finančné prostriedky na komplexnú renováciu kaštieľa. V súlade s plánom využívania kaštieľa sme pokračovali vo výskume zameranom na históriu kaštieľa a uskutočnili sme aj identifikáciu jednotlivých jeho miestností, a následne sme začali mapovať a obstarávať nábytok a zariadenia, pri čom sme požiadali o pomoc a spoluprácu architekta a historika Dr. Štefana Holčíka.
Pri našej práci a nadväzovaní partnerskej spolupráce nám intenzívne pomáhali odbornými radami pracovníci Petőfiho literárneho múzea (PIM) z Budapešti pod vedením generálnej riaditeľky Csilly E. Csorba. Do spoločnej organizačnej práce sa zapojila aj Novohradská múzejná organizácia so sídlom v Salgótarjáne na čele s jej vtedajšou generálnou riaditeľkou Dr. Annou Kovács spolu s jej sekciou Múzea Polovcov v Balašských Ďarmotách pod vedením zanietenej riaditeľky Ildikó Molnár, ktorí plánovali renováciu Madáchovej kúrie v Csesztve.
Posledný podnet na predloženie žiadosti o grant EÚ prišiel od Rozálie Múdrej, vtedajšej vedúcej úradu Košickej župnej samosprávy, ktorá mala bohaté skúsenosti s prípravou projektov EU, a ktorá nášmu tímu intenzívne pomáhala a radila pri príprave projektu. Vypracovanie spoločného projektu schválilo aj generálne riaditeľstvo Slovenského národného múzea a naše plány schválila aj Novohradská župná samospráva na čele s jej predsedom Zsoltom Becsóm. V tejto súvislosti musíme poznamenať, že plánované renovačné práce podporovali starostovia oboch obcí, ktorí dodnes podľa svojich možností podporujú našu spoločnú prácu.
Až po tom všetkom sa mohla začať príprava spoločného projektu, do ktorého sa na našu žiadosť zapojila aj Regionálna rozvojová kancelária Fórum Inštitútu a Lajos Tuba, ktorý sa podujal napísať projekt a zároveň zabezpečovať niektoré organizačné úlohy. Nášmu múzeu sa vďaka jeho dôkladnej práci podarilo vypracovať spoločný projekt renovácie oboch literárno-pamätných miest v Dolnej Strehovej aj v Csesztve. V roku 2009 sme dokumentáciu spoločného projektu predložili na posúdenie výberovej komisii vykonávajúcej svoju činnosť pod dohľadom Spoločnej technickej kancelárie EÚ, zriadenej v Budapešti za účelom posudzovania projektov predkladaných v rámci projektu Cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskom a Slovenskou republikou v období 2007-2013. Napriek tomu, že hodnotiaca komisia v roku 2009 náš projekt zamietla, slovenská ani maďarská strana sa nevzdala a pokračovala v činnosti. Kritizované časti projektu sa prehodnotili a chýbajúce časti doplnili, a projekt sme v roku 2010 v druhom výberovom kole opäť predložili.
Keď sme sa dozvedeli, že náš projekt uspel, mali obrovskú radosť na oboch miestach
– v Dolnej Strehovej aj v Csesztve.
Tým sa dňa 1. októbra 2010 začala komplexná renovácia Madáchovho kaštieľa v Dolnej Strehovej na základe spoločného projektu cezhraničnej spolupráce Közös örökségünk: Madách – Spoločné dedičstvo: Madách evidovaným pod číslom HUSK/0901/1.3.1./0007, v rámci ktorého sa obnoví nielen Madáchov kaštieľ v Dolnej Strehovej, ale aj Madáchova kúria na druhej strane hranice v Csesztve, a svojich návštevníkov budú očakávať novými výstavami. Termín dokončenia renovačných prác a ukončenia projektu je 31. január 2013.
Doterajšia história kaštieľa tu zatiaľ končí, ale to zďaleka ešte nie je úplný koniec jeho príbehu: v budúcnosti, keď bude pripravená nová výstava, by sa kaštieľ mohol stať kultúrnym centrum regiónu, keby svoju programovú ponuku rozšíril o dočasné výstavy, rôzne kultúrne podujatia, konferencie, a keby svoje dvere otvoril nielen odbornej verejnosti, ale by ponúkal kultúrne zážitky aj turistom, prichádzajúcim do Dolnej Strehovej za oddychom. Dovtedy nám však ostáva Madáchov odkaz: „...bojuj, človeče, a ver...“
Použitá literatúra a zdroje:
Kerényi Ferenc: Madách Imre, Kalligram, Bratislava 2006
Latkóczy Mihály: Madách Imre őseiről, Budapešť 1901, Vydavateľstvo Fritz Ármin Könyvnyomdája
Palágyi Menyhért: Madách Imre élete és költészete képekkel, Budapešť 1900, Vydavateľstvo Athenaeum Nyomda R.T.
Böszörményi István: Sztregova 1964, štúdia, In: Acta Museologica Hungarica III, Bratislava 2009, str. 149-162
Balázs Béla: A Madách-múzeum – a barátság emlékműve, In: Hét roč. 9., č. 45. str. 9.
Mgr. Helena Ferencová: Múzeum bábkarských kultúr a hračiek Hrad Modrý Kameň – vývoj múzea, rukopis
Dokumenty Štátneho archívu Banská Bystrica, pobočka Lučenec, pobočka Veľký Krtíš
